Každý človek chce dobrého priateľa, to je hádam logické. Z toho mi vyplýva že ak každý chce priateľa, tak všetci chcú priateľov, čiže všetci chcú to isté, idú za spoločným cieľom a predsa sa mnoho ľudí cíti smutne, osamelo, opustene, nemajú sa s kým porozprávať, nemajú človeka, ktorému by mu mohli dôverovať. Prečo je to tak?
V dnešnom svete konzumu mi je nanič z toho, že každý hľadí sám na seba, nikto nikomu nepomôže bez ohľadu na svoj osobný profit, som znechutená z toho, že človek prestáva byť človekom a stáva sa figúrkou spoločnosti, nerobí to čo skutočne chce a nechá sa unášať davom.
Asi najviac sa ma dotýka a trápi pokrytectvo a egoizmus. Snáď najsmutnejšie ľudské vlastnosti. Veľa ľudí sa spýta ako sa máte, ale málokto sa o to skutočne zaujíma, väčšina ani nepočká na odpoveď. Veľa ľudí si vás pridá na tom falošnom facebooku k priateľom, ale v skutočnosti o priateľstvo vôbec nejde. Neozvú sa, nenapíšu, len potichu sledujú váš profil aby sa mohli tešiť z vašich neúspechov a závidieť a ohovárať ak sa vám niečo podarí. Zarmútiť ma dokážu aj prázdne sľuby, keď mi niekto povie, že ak by som niečo potrebovala, stačí sa ozvať, a po čase už ani nevedia že existujem, o prípadnej pomoci ani nehovorím.
Možno som naivná, ale aj napriek tomu všetkému si stále myslím, že tu musí byť niečo viac. Niečo viac ako sklamania, neúspechy, trápenie, falošní priatelia. Niečo viac ako odmietnutie a nezáujem, niečo viac ako pokrytectvo a egoizmus. Veď predsa nie je možné aby človek žil iba preto, aby živoril, po prípade sa sem tam tešil.
Nie je možné aby sme na tomto svete boli iba nešťastnou náhodu. Nie je možné, aby sme neustále hľadali to čo nám chýba, a nenašli to, pretože to uspokojujeme falošným a krátkodobým šťastím.
Aj keď je toto všetko čo som písala viac-menej negatívne, nad vodou ma drží myšlienka, že nad tým všetkým stojí Boh, ten Boh, ktorý mi dáva silu pousmiať sa nad tým všetkým, ktorý zažil to čo zažívame my, ktorý zomrel, aby sme my mali život, aby sme ho mali hojnejšie... Nenechajme sa preto úplne znechutiť, nebojme sa vystúpiť z davu, nebojme sa povedať nie falošným predstavám o šťastí, nebojme sa povedať nie chrobačným vzťahom, ale začnime dôverovať tomu, ktorý nesklame...
Autorka: Lucia Janíková
