Je dobré pomôcť človeku. Ale ešte lepšie by bolo, ak by sme na to čím skôr zabudli, aby sme mu obratom, po niekoľkých dňoch nemuseli tvrdo vytknúť: veď ja som pre teba toto urobil.
Nikdy som nebol skvelým obchodníkom, aj preto si ma už mojím nedopatrením mnohí kúpili. To čo na prvý pohľad vyzeralo ako skutok lásky, sa skoro zmenilo na obchod s jasnými pravidlami: vráť, čo si si požičal. Nie je pekné, ak sa z človeka robí tovar. A my kupujeme a predávame človeka, akoby bol v predvianočnej akcii.
Zvykli sme si. Až tak veľmi, že si chceme kúpiť aj Boha. Toho na nebesiach, čo všetko nám dal k nohám a čo nás vyzbrojil múdrosťou a krásou.
Dám sedem otčenášov a manželka mi ozdravie, však? Bože, dobrý obchod, čo myslíš?
Pridám aj pravidelnú spoveď a môj syn nikdy neokúsi drogy, však? Bože, to by si mohol vziať.
A v nedeľu budem v kostole, vo vnútri, aby si ma videl a nikdy nestratím robotu. Dúfam, že to stačí, Bože.
Pôjdem aj do Levoče, na púť, pešo na vrch kopca, len aby som si nadrobil a ty, Bože, len aby si mal z čoho splácať...
Nikdy som nebol skvelým obchodníkom, ale jedno viem so stopercentnou istotou: srdce Boha neobmäkčia ani moje púte, ani otčenáše. Ak to, že on dal Syna, neobmäkčilo moje srdce, darmo sa budem snažiť kúpiť si ho.
Boh sa kúpiť nedá.
Bohu môžeme iba splácať. No nie peniazmi, ani otčenášmi, ani lichôtkami, ba ani výkrikmi z temnoty sveta. Bohu môžeme splácať iba hriechmi. Veď si ich od nás kúpil smrťou Syna. A berie všetky.
Autor: Vladimír Štefanič
