Vždy som si myslel, že moje detstvo bolo mimoriadne. Ani nie tak kvôli rodičom, o ktorých mimoriadnosti som presvedčený dodnes. Vtedy som to síce netušil, skôr som bol presvedčený o opaku. Najmä vo chvíľach, kedy na mojom zadku (hodnotiac s odstupom času celkom oprávnene) otec zlomil vyrezávanú valašku a babka zalamovala rukami s prosebným pohľadom k nebesiam a slovami: „Ta to co za čudak dzecko, ta to co za ancikrista?" Vtedy som to dozaista nevedel. Vedel som však to, čo vedeli všetci okolo mňa bez ohľadu na vek a to, že žijeme na mimoriadnom mieste.
Žili sme všetci v Kvetnici. V podtatranskej obci, dnes mestskej časti mesta Poprad. Nie, nebývali sme tam, my sme tam naozaj žili. Žili sme na lúke navôkol lemovanej lesmi či lepšie povedané v parku. Park mal obvod presne jeden kilometer, čo napokon potvrdil aj Julko Kováč, miestny laborant a vynálezca, na základe vlastného merania s pomocou podomácky vyrobeného otáčkomeru na kolese pripevnenom na dlhej žrdi. Julko park premeral, aby následne po spomínanom okruhu zabehlo štafetu v piatok 21. júna v roku 1985 dohromady 59 ľudí v štyroch vekových kategóriách. Boli to miestni obyvatelia, zamestnanci a pacienti Ústavu pre liečbu tuberkulózy a respiračných chorôb, ktorý sa v Kvetnici nachádzal ...
...teraz si snáď aj vyčítam, že môj príspevok nezačal práve zmienkou o ústave (pre liečbu tuberkulózy a respiračných chorôb - aby ma pre politizáciu nezmazali). Ide o podstatný fakt, pretože v Kvetnici bola so súhlasom vtedajšieho prezidenta Československej republiky T.G. Masaryka v roku 1920 zriadená liečebňa pre liečbu vtedy mimoriadne rozšírenej tuberkulózy. Bola to prvá liečebňa svojho druhu na Slovensku. „Masarykova léčebna plícně chorých železničních zaměstnanců čs. státní správy železniční" sa stala štátnou nemocnicou a neskôr opäť liečebňou tuberkulózy až do jej premenovania na Odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb v roku 1975 ...
... v tom roku tisíc deväťsto osemdesiatom piatom som si za cenu sĺz, revu a pár šikovných hodení sa o zem vykoledoval na spomínanej štafete jedno bežecké kolo aj ja. Dokonca som si neskôr myslel, že by som to mohol s behom niekam dotiahnuť. Snáď si to myslel aj môj otec - amatérsky maratónec - ktorý však nado mnou (po valaške) zlomil aj lyžiarsku palicu, keď ma na pretekoch v bežeckom lyžovaní v žiackych kategóriách ročník 1979 pravidelne predbiehal nejaký Pavol Hurajt zo Štrby. Márne som otcovi tvrdil, že za všetko môžu len zle namazané lyže (Hurajtovi by som to bol tiež povedal, ale keď som dobehol do cieľa, mal už dávno zbalené). Otec mi však neveril. Tvrdil, že som lenivý a neviem čo chcem.
A mal pravdu, nevedel som, aký chcem šport (a bol som aj lenivý, priznávam). Rozmýšľal som napríklad o tenise. Veď predsa Kamil Kundrák, jeden z lekárov ústavu, prozreteľne objednal detské tenisové rakety a všetkých 15 detí vo veku 5 až 9 rokov nás dvakrát do týždňa napochodovalo na antukový kurt na tréning. Lákal ma aj hokej. S novembrovými mrazmi sme napäto čakali na Mariána Birku, kedy začne polievať kvetnický hokejový svätostánok s polmetrovými snehovými mantinelmi. Tvrdo sme trénovali bezprostredne po príchode z popradskej základnej školy a snom každého z mojich rovesníkov bolo čo najskôr sa prepracovať do kvetnickej extraligy a hrávať v piatok s chlapmi. Neboli sme veľmi úspešní, pretože historicky prvý kvetnický žiak, ktorý to dotiahol do základnej zostavy medzi seniorov, bola žiačka. Dnes je to už mladá žena - Marienka Herichová - ktorá si to z Kvetnice vykorčuľovala až do zostavy ženskej hokejovej reprezentácie Slovenska na zimných olympijských hrách vo Vancouveri.
800-metrový lyžiarsky svah pod patronátom Vila Kyselu bol tiež našou - kvetnickou - záležitosťou. Po prvom snehu sa vydali na svah všetci, ktorí mali lyže, vyviezli sa hore na Zámčisko kotvou, a potom bočným hromadným zošľapávaním upravovali svah premýšľajúc, či vôbec niekedy na tomto kopci uvidia ratrak (ešte sa musím doma spýtať, či nám to niekto niekedy sľuboval). V lete si spomínam najmä na ihrisko a garáže liečebne. Tam sme až do západu slnka hrali s využitím okolitých lesov efektívne schovávačky. Obávali sme sa len telefónu pri garážach. Vždy keď zazvonil, dieťa najbližšie k prístroju zodvihlo slúchadlo a vykričalo meno doma očakávanej ratolesti do augustovej noci. V mojom či bratovom prípade to vždy tak okolo deviatej v podtatranskom dialekte znelo asi takto: "crn crn, crn crn, crn crn, crn crn ... Komááádááá, Komááádááá, máma ti odkazúje, že máš isť dómov, bo búde zle!"
A roky bežali ďalej. Prišla revolúcia v osemdesiatom deviatom a občania v priebehu mesiaca vyniesli odpad z budovy kaplnky a pripravili kostolík na slávenie polnočnej omše. Potom v deväťdesiatom treťom prišla samostatná Slovenská republika. Ústav i naďalej menil názvy, striedali sa zamestnanci, striedali sa pacienti a ja som sa začal schovávať pred otcom, keď som sa vracal z krčmy posledným "parobským" autobusom o 22:35 z Popradu. Kvetnica však ostávala stále tá istá. Akurát brezy, ktoré vysadil pán záhradník Dominik, keď som mal päť rokov a siahali mi po pás, teraz rozpínali svoje konáre vo výškach a tienili pohľad na hviezdy. Tie som počas jasnej noci videl vždy (pravdupovediac niekedy i dvojmo).
Odišiel som z Kvetnice do sveta a moje návraty domov začali byť sporadické. Vždy som však vedel, čo v Kvetnici nájdem a koho tam stretnem. Bývalého riaditeľa liečebne Bohuša Matejného, ktorý mi spoločne s manželkou Magduškou vždy spríjemnili letný večer pri krbe pod kostolíkom. Včelára Jozefa Zemana s obdivuhodnou múdrosťou a skúsenosťou prostého človeka a pohotovým vysvetlením dnešných výziev včelárstva: „Starí včelári sú často namyslení, akoby už všetko vedeli, no nečítajú, nevzdelávajú sa a potom majú problémy". Kvetnica mi bola oázou a azylom, perfektne zakonzervované genius loci výnimočnosti a prapôvodnosti.
No veci sa začali meniť. V roku 2008 sa rozhodlo o zastavení financovania liečebne. V tom čase pôsobiacej pod názvom Špecializovaná nemocnica respiračných chorôb, Poprad-Kvetnica, n.o. Nastal kolaps. Ako píše Bohuš Matejný: „Kvetnica bola špecializovanou nemocnicou respiračných chorôb aj s imunoalergológiou a pneumoonkológiou. Mala káder vysokokvalifikovaných odborníkov, mala veľmi dobré prístrojové vybavenie, poskytovala starostlivosť v pekných objektoch, pričom niektoré boli vybudované len v posledných rokoch. Mala pôsobenie nielen pre okolité okresy, ale pre celé Slovensko. Dokonca nebola ani zadlžená. Ešte v roku 2007 bola vysoko hodnotená, ako jedno z mála zdravotníckych zariadení na Slovensku, manažérstvom kvality. Zrušilo sa elitné zdravotnícke zariadenie, ktoré sa budovalo takmer deväťdesiat rokov. Dodnes nikto nevysvetlil zdravotníckej ani občianskej verejnosti, kto takto rozhodol a prečo takto rozhodol."
Lúky sú nepokosené, antukový kurt zarástol trávou a vleku chýbajú stožiare a laná. Pozemky parku prešli v procese likvidácie do súkromných rúk. Vrátane obyčajnej betónovej plochy - našej zimnej arény. Aj ľudia sú iní - zachmúrení a ustarostení. Neistotu pomaly zabíja beznádej. To všetko je znásobené mlčaním Popradu, ktorého je Kvetnica mestskou časťou. Mesto Poprad ju na svojich webových stránkach pritom s pýchou prezentuje.
Ticho zo strany magistrátu je obzvlášť bolestivé vo chvíľach, kedy sa rozhoduje o zachovaní Kvetnice a jej nádherného okolia. Spoločnosť EUROVIA-Kameňolomy, s.r.o. oznámila zámer rozšíriť ťažobný priestor kameňolomu Hranovnica-Dubina v priamom susedstve Kvetnice. Voči zámeru nikto neprotestoval. Až do utorka 23. marca 2010. Skupina občanov Kvetnice s petíciou, ktorú podpísali takmer všetci jej obyvatelia vyjadrila svoj nesúhlas s rozšírením priestoru ťažby. Vyjadrili obavu, že stromy, ktoré by mali byť odstránené kvôli vybudovaniu príjazdových komunikácií k ťažobnému priestoru. uvoľnia cestu vetru. Ten si poľahky poradí so zvyškom lesného porastu a obyvateľom odkryje priamy pohľad na mechanizmy zvážajúce kameň. Deň po dni, 680 tisíc ton plánovaných na vyťaženie. S prachom, ktorý neexistujúce stromy nezachytia. S hlukom, ktorý neexistujúce stromy nezastavia. Deň po dni. Rok po roku. Až do roku 2022. Vo vzdialenosti 250 metrov od obce.
Neviem, či historici dospeli k jednoznačnému záveru, či z Pandorinej skrinky nakoniec vyletela aj nádej. Ja verím, že áno. V kvetnickej Pandore tú nádej stále vidím. Občania sa obrátili na Ministerstvo životného prostredia s námietkou voči rozšíreniu kameňolomu. Poukázali na fakt, že ťažobná spoločnosť v zámere explicitne označuje Kvetnicu ako „územie bez obytnej funkcie a bez chránených vonkajších priestorov, označuje ju ako výrobné zóny, priemyselné parky, areály závodov". Petíciu občanov podpísali aj osoby mladšie ako 18 rokov. Nik im nemusel vysvetľovať, aká hrozba sa skrýva za zámerom. Keď som sa pred dvomi mesiacmi pridal na internetovej sociálnej sieti Facebook ako 51. člen do skupiny Kvetnica, zistil som, že som najstarší a takmer nikoho tam nepoznám. Avšak pri odkazoch na fóre v duchu „nič nemám radšej ako Kvetnicu" či „moja milovaná Kvetnica" som spoznal sám seba. Majú ju radi presne tak ako ja. Bezhranične a navždy. Nádej stratím až vo chvíli, keď ľudia prestanú mať chuť kosiť trávu a polievať ľad. Dovtedy chcem bojovať.
Vo vedecko-fantastickom filme Avatar, ktorý nedávno bežal v kinách, ťažobná spoločnosť po odvážnom a zo začiatku na pohľad takmer stratenom boji miestnych obyvateľov z ich planéty napokon odišla. Pri Kvetnici určite ostane. Občania boli nedávno informovaní o alternatíve k zrušeniu príjazdových komunikácií. Sú ňou komorové odstrely. Občania si musia vybrať z týchto dvoch možností. O treťom rozmere sám neviem (a práve rozmýšľam, či by Pandoru bez komplikácií nevyťažili, keby spoločnosť iniciovala legislatívne konanie)
Netuším, či bude Ministerstvo životného prostredia pripomienky občanov Kvetnice akceptovať. Nepoznám ani právnikov, ktorí by mohli náš záujem v tejto záležitosti zastupovať. Nezistil som, či v podobných prípadoch dotknuté obce dosiahli úspech. Viete Kvetnici pomôcť?
autor: Michal Komada (povolaním diplomat a srdcom občan Kvetnice)
