Idem z práce domov z jedného okresného mesta do miesta bydliska v inom okresnom meste.
Zastavím sa v markete na víkendový nákup bežných potravín a vyzdvihnem aj manželku, tak ako každý deň. Spolu s ňou nastúpia aj dve známe, však ich zveziem domov, keď to máme po ceste a tiež idú z práce. Podotýkam, že všetky sú mamy detí. Domov to máme ešte necelých 20 km a cesta ubieha pokojne, vonku sa oteplilo, žiadny sneh ani ľad, len treba dávať pozor na výtlky, tých je na ceste neúrekom. Ale veď viem presne, kde sú tie problematické, však jazdím každý deň po tej istej trase. Sme už blízko od miesta bydliska, cesta na konci dediny, ktorou práve prechádzame mierne stúpa do kopca a pred nami ide biela dodávka, ktorá sa za chvíľu stratí za horizontom. Súčasne spozorujem za mnou svetlá auta, ktoré sa akoby snažilo
ma predbehnúť, ale nedeje sa tak, asi nechce urobiť predbiehací manéver, myslím si, preto spomalím a sledujem, či si to náhodou ešte nerozmyslí, nič, keď tu zrazu - to bol moment, desatiny sekundy - auto ma predbieha a križuje mi cestu, ide šikmo predomňa a vytláča ma do priekopy. Trhnem volantom doprava, prudko brzdím (už sa vidím v priekope) a stojíme.
Našťastie na samom okraji krajnice a ešteže nesneží alebo nemrzne a nedošlo ku kolízii. Zvládol som to, zareagoval som pohotovo, veď človek toho zažije na cestách, keď Vás poniektorí tiežvodiči ohrozujú alebo ohrozujú seba (nedali mi prednosť na križovatke a ja som bol na hlavnej - treba predvídať, obehujú Vás cez plnú čiaru a v zákrute, ukážu Vám hanlivé gesto, telefonujú počas jazdy, ...).
Zvládol som to, ale som sa aj poriadne vystrašil a nielen ja, ale aj celá osádka v mojom vozidle. Ruky sa mi trasú, som rozrušený, také niečo sa mi ešte nestalo. Ako v nejakom akčnom filme. Auto, ktoré to zapríčinilo stojí predomnou, z okienka vedľa vodiča je vystrčená ruka a v nej podlhovasté červené svetlo. Z tmavomodrej Fabie vystupujú dvaja - kto? Policajti.
Skontrolujú mi všetky doklady, ktoré im podávam trasúcou rukou a na otázku, či som použil alkoholické nápoje odpovedám: „Nie, nikdy" a či som ochotný podrobiť sa dychovej skúške, odpovedám: „Áno, samozrejme". Podávajú mi zabalený nadstavec k prístroju a ja im hovorím, aby mi povedali ako to mám použiť, pretože som sa v živote nepodroboval dychovej skúške. Svetielko na prístroji po fúkaní zhaslo, všetko bolo v poriadku. Hovorím im ako som sa zľakol a aj všetci v aute, prečo ma zastavovali takýmto spôsobom. Vraj som išiel rýchlo a aby som im neušiel. Nezmysel. Nemal som dôvod, jazdím predpisovo a kam by som utekal?
A prečo?
Páni policajti, tak takto hádam nie! Ak ma budete chcieť nabudúce zastaviť a kontrolovať, tak prosím, nech sa páči, ale nie takýmto spôsobom. Máte právo kontrolovať, ale aj ja mám právo nebyť v takom prípade vystavený ohrozeniu a preľaknutiu.
P.S. Po krátkej prestávke som pokračoval v jazde, doviezol šťastne všetkých domov a auto zaparkoval na víkend v garáži.
autor: Jozef Šašala
