Spotení ľudia sa na seba tlačili ešte pred jej príchodom- trénovali si nástup. Po príchode električky sa ľudia hnali k dverám.Šťastnejší sedeli, menej šťastní sa tlačili na tých sediacich a tínajmenej šťastní nadávali vonku pred dverami, do ktorých sa nijako nemohli natlačiť.Električka praskala vo švíkoch a poslední vytrvalci trénovali skoky dnu do masyľudí. Keď sa už na to šofér viac nemohol pozerať, stlačil gombík, dvere zapískalia zatvorili sa.
Aké to asi je, spraviť si kávičku a vypiť ju pokojnes koláčikom alebo cereálnymi somarinkami v mlieku? Nikdy sa nestíhamnaraňajkovať a svoje prvé jedlo do seba tlačím v školskom bufete. Pripredstavách horúcej šálky čaju a kávy ma po dvoch zastávkach prebralacelkom iná predstava.
Do autobusu nastúpila známo neznáma vôňa - vôňa horčice. Nossa mi vykrútil v smere z ktorého sa šírila. Dovolím si tvrdiť, ževôňa vareného párku v preplnenej električke o 5:30 ráno nemôže nikohonechať ľahostajným. Keď som sa rozhliadla navôkol, zbadala som malé dievčatkos tým hriešnym pokrmom - hotdogom (ako sa tomu u nás po novom hovorí).Všetky oči v električke sa sústredili na nezdravú pochúťku.
Vyhladnutí ľudiačakali na prvé zahryznutie, ktoré neprichádzalo. Dievčatko len nesmelo stískalopárok v ruke a nič sa nedialo. Až nakoniec predsa. Nabralo odvahu a .. . zahryzlo?
To bol čo za hryz? To nebol hryz, bolo to len omočenie si pierv slanej chuti horčice. Dievčatko sa na rozdiel od nás všetkých tvárilovoči rožku ľahostajne a chladne. My sme zatiaľ pregĺgali naprázdnoa snažili sa pozerať úplné hocikam, len nie na nešťastný rožok (zjavne somnebola sama, ktorá ráno neraňajkovala).
Ale čo to? Ešte sme ani nezastavilia dievčatko s párkom sa postavilo. Kam ide, veď ešte nedojedlo?Dievča však naše protestno-prekvapené pohľady ignorovalo, vystúpiloz električky a smerovalo k odpadkovému košu. Všetky hlavy saotočili za ním. Párok, ten neporušený, len jemne oliznutý párok v rožkuletel do koša.
Dvere električky sa zatvorili a naše ústa zostali pootvorenév nemom úžase. Všetci sme nehybne sledovali kôš, ktorý sa nám stále viaca viac vzďaľoval z dohľadu, až napokon úplne zmizol . . .
Autor: Slavka Hulecova
