Snažím sa týmto nepatrným textom predostrieť, a to dúfam, objektívnu kritiku viery v boha a náboženstva, t.j., poukázať na jeho klady a zápory, na jeho výhody či nedostatky, tak sa budem snažiť vkladať čo najmenšiu subjektívnu vložku do tohto textu. Jednoducho povedané - „viera v boha, viera v niečo nadprirodzené a nedokázateľné nám pomáha usporiadať si život, rozhodovať sa, či vykonať to alebo ono," povie si správny veriaci.
Ako pozitívum vnímam na náboženstve to, že sa človek môže dostať prostredníctvom „duševnej očisty" (ktorá sa v tom ktorom náboženstve označuje rôzne) dosiahnuť stav akejsi spokojnosti, či dokonca blaženosti. Je to určitá forma vyspovedania sa zo svojich problémov niekomu, či dokonca niečomu zo svojho „žiaľu" alebo nešťastia, ktoré postihlo nás alebo našich blízkych. Človek hľadá akési nereálne - veriacim považované za jediné - spojenie svojej osobnosti (tela a duše) s nadpozemským svetom, či sférou, ktorá nie je našimi zmyslami vnímateľná. No jednoznačne musím potvrdiť, že slovo viera má skutočne opodstatnený význam. Áno, je to skutočne dôverovanie niečomu, viera v to, čo nedokážeme popísať, ale stojíme si za tým. Takže je to určitá forma vsugerovania si myšlienok, predstáv o forme sveta a konania v ňom.
Na otázku, kto alebo čo je boh mi nedokázal nikto odpovedať tak, aby som mu uveril. Je to možno aj preto, že som materialista. Jedna odpoveď však bola trefná - viera v boha je presvedčenie. „Boh je to, čo nám dovoľuje existovať na tejto zemi a že môžeme žiť ako sa nám zachce," opäť zdôrazní pravý veriaci. No má tento boh „oči" či iný zmysel vnímania pozemskej reality? Je toto presvedčenie vždy neomylné? Boh nás „obdaril" jedinečnou možnosťou - snáď nám dal život (i keď to bola matka, čo nás porodila, dal nám schopnosť reči, rozum a dal nám voľnosť. A to je všetko? Teda povieme si, že boh je neľudský (človeka len vytvoril, nikdy ním nebol) a nadľudský - všemohúci a tak dobrý, že by sme mali žiť v harmónii.
Ale ako vidíme, harmónia vo svete nie je. Boh stvoril dobrých ľudí, ale stvoril aj tyranov, vrahov a násilníkov. Všetci títo ľudia sú jeho veľká rodina. Poznáte tento boží zámer? Prečo konal boh takto? Konal asi tak ako chcel - keďže je všemohúci. Teda boh nie je len dobroprajný, je zlý a hlavne aj krutý. Veď sa v jeho mene viedli vojny - áno - „vojny v mene boha" (ľudia, ktorých stvoril, vraždili, aby uctili a rozšírili jeho pamiatku). Vojna, v ktorej umierali tisíce ľudí. Boh obdaril životom tyranov, ktorí zničili svojimi plánmi skoro celý svet. Je vinný za prírodné katastrofy, nešťastia miliónov detí, ktoré nemajú dať čo do úst, aby sa nasýtili, je príčinou vzniku chorôb, ktoré zužujú národy a nepochybne spôsobil aj nenávisť (tak ako lásku) medzi ľuďmi. Takže na výraz „boh je láska, boh je život" odpovedám so slovami „ boh je nenávisť medzi ľuďmi, boh je zlo" a naopak.
Možno by sme si mali pripomenúť, čo nás prinútilo k viere v boha? Myslím si, že existujú dve základné skupiny ľudí, ktorí majú vieru - a to ortodoxní veriaci, a potom „veriaci", ktorým viera v boha vyhovuje len vtedy, keď to potrebujú - t.j. meno boha a vieru používajú ako nástroj, či kľúč k dotvoreniu svojej vlastnej osobnosti. Aj ja verím, som tak isto veriaci človek ako ostatní. Pretože myslím a dávam si do súvislosti určité fakty, však nemôžem veriť v boha (z titulu, že som boha nevidel a v podstate ani neviem kto alebo čo to je). Je to mne neprirodzené, čo je asi mojím prvým vyslovením „nie" v tejto veci. No napriek tomu verím, mám vieru, som bytosť veriaca v rozum, existenciu osobnosti a rešpekt ostatných národov, rás a charakteru ľudí. Viera v seba samého dopĺňa moje kvality.
Na druhej strane tu máme tzv. spolky veriacich. Už odpradávna sa týmto spolkom hovorí cirkvi. Sú to samostatné organizácie, ktoré si ako keby vynútili spravovanie tej či onej viery. A tiež pohľady na cirkev nie sú vždy jednoznačné. No z môjho pohľadu, to vec jednoznačná je. Mladý človek, a obecne, človek dvadsiateho prvého storočia by sa nemal ustupovať od svojej racionality (ak teda nejakú má), a preto by sa nemal uchyľovať do cirkevných spolkov, ktorých praktiky sú (česť patrí výnimkám) bez mála podobné ako v 18. storočí. Každý by si trochu času pre seba mal nájsť a preto hovorím „áno" - chodievajme do kostola, keď na to máme čas, hoci ja takto svoj voľný čas tráviť (snáď) nikdy nebudem.
Alebo ...?
autor: Andrej Kováčik
