Inak tomu nebolo ani 12. augusta približne o 17.00. Po nástupe do autobusu si obozretne, na základe mojich predchádzajúcich skúseností, sadám do zadnej štvorky, vedľa staršej pani a mladého páriku. Ten pán visiaci za jednu ruku, čo stál oproti, sa mi však zdal povedomý. Ešte zvláštnejšie však bolo, že visiac nad mladou slečnou na sedadle otočenom proti smeru jazdy, hneď vedľa vstupu do autobusu, ten visiaci pán nervózne pokyvkával druhou rukou, cez ktorú mal prehodený sveter, a neustále mladej pozeral akoby do výstrihu. Pritom, keď píšem slovo výstrih, tak preháňam. Žiadny výstrih nemala, decentne oblečená v blúzke a zapnutom svetríku. Keď idete v autobuse preplnenom ľuďmi, pochopíte, keď človek stojaci nad vami presahuje „svojou aurou" cez vašu auru. Ale v poloprázdnom? Tu nebude niečo s kostolným poriadkom, povedala som si. Čo ak to je ON? Začala som pochybovať.
Moje očakávania sa naplnili. Slečna pri nebezpečne blízkej vzdialenosti sivovlasého pána sklopila zrak do inklinovanej úrovne v blízkosti jeho „maskovacieho svetríka". Neprajem nikomu aby zažil podobný šok ako sa objavil na jej tvári. Úchylovi nebolo viac treba, bol uspokojený a urýchlene vystúpil z autobusu.
Mala som sto chutí tresnúť ho tým mojim dáždnikom z IKEI po hlave, ale vystúpil rýchlejšie, ako sa mi to podarilo. Zrejme sa tej slečny aj dotkol a to tou najcitlivejšou časťou mužského tela. A mal tú drzosť to urobiť, aj keď vedľa nej sedel dobre stavaný chalan, ktorý mohol byť kľudne jej priateľ.
Preto apelujem, slečny, majte sa na pozore a kto môžte, pomôžte. Pán, ktorého identitu sa mi zatiaľ nepodarilo odhaliť, robí podobné výlety pravidelne. V Mlynskej doline bývam na internáte a jeho obeťou som sa stala dvakrát. Vždy v autobuse medzi zastávkami Lafranconi a Televíziou. Prvýkrát som šokovaná ostala uviaznutá v trojuholníku tvorenom zábradlím pri schodoch, kovovou obrubou v strede harmonikového autobusu a jeho prirodzením. Našťastie, jeho taktika je vždy keď sa obeť preľakne, vystúpiť. Druhýkrát, úplne na rovnakej trase, sa znovu ukázal v plnej kráse. Po najbližšiu zastávku bolo vtedy trochu ďalej a moje preľaknutie o kus menšie. Na čo všetko je človek schopný nereagovať? Dokonca ma napadlo, že môj telefón dokáže aj fotiť a TV JOJ alebo podobné médium by možno malo záujem o šokujúcu reportáž. Nenabrala som však odvahu vyfotiť si tvár, pretože by som zrejme nestihla odfotiť usvedčujúcu časť jeho tela a bez dôkazov sa nepohnú ani v kriminálke CSI.
Preto sa verejne priznávam k vtedajšej zbabelosti a ľutujem to dnešné, tretie zaváhanie. Mala som si ho vyfotiť, aj keď som si nebola do poslednej chvíle istá, že je to on. Mala som to urobiť už pri najmenšom podozrení, možno by si to nevšimol a nevyrušila by som ho, kým získam usvedčujúci dôkaz. A keby áno, možno by som aspoň zabránila šoku, ktorý prežilo mladé dievča.
Tak vám podám aspoň jeho opis. Asi 160-170 cm vysoký pán, okolo 50tky so šedivými, nakrátko ostrihanými vlasmi. Čisto oblečený, žiadny bezdomovec. Ostrý malý nos, postavou ani chudý ani tučný, taký typický, ničím výnimočný pán. Povedali by ste, že vystupuje pri televízii, pretože pracuje v STV ako technik, strihač alebo čosi podobné. Má však výnimočné sklony, ktoré spoznáte podľa náklonnosti k mladým slečnám v autobuse a niečoho preveseného cez oblasť prirodzenia. Raz to je sveter, inokedy vetrovka.
Hanbím sa za podobných jedincov. Hanbím sa seba a šokované dievčatá, ktoré sa neodvážime vykríknuť: Cisár je nahý! A hanbím sa za spoločnosť, ktorá nevie, nedokáže alebo nechce s úchylkami týchto cisárov nič urobiť.
autorkino meno máme v redakcii
