Áno, priznám sa, aj mne párkrát napadli podobné myšlienky a neraz som bola v duchu šoférom vďačná, keď podobné ,,indivíduá“ z dopravného prostriedku razantne ,,odprevadili“ von. Ale tentoraz to vodič naozaj prehnal a spôsob, akým jednal s dotyčným bezdomovcom, prekročil všetky medze slušnosti. Ako zmyslov zbavený na toho človeka ziapal a osočoval ho, absolútne sa neunúvajúc mu aspoň vykať, keď už nič iné. Bezdomovec sa pritom (okrem toho, že zaspal na zadnom sedadle) ničím neprevinil. Je síce viac ako pravdepodobné, že jazdil načierno, ale chcite od človeka, ktorý veľakrát nemá ani na jedno teplé jedlo denne, aby si kúpil električenku za 26 eur.
Na celom incidente bol najabsurdnejší fakt, že dotyčný nevyzeral byť ani opitý, ani agresívny, dokonca ani nejak extrémne špinavý. Bol len... bezdomovec. Ako keby táto skutočnosť dávala vodičovi právo jednať s druhým človekom ako s kusom handry, ktorý si nezaslúži ani štipku úcty. Úbohý bezdomovec sa pod spŕškou šoférových nadávok nezmohol ani na slovo, len ticho stál a odovzdane znášal svoj osud. To chlapíka očividne ešte viac rozzúrilo a bez okolkov ho vyšmaril von na ulicu. Následne nasadol do električky a odišiel. K svojej žene, deťom, do tepla domova. Šokovaný bezdomovec ostal stáť sám na výstupišti.
Po zhliadnutí tejto scény vo mne ostal veľmi nepríjemný pocit. Bola som zhrozená z toho, akí dokážu byť niektorí ľudia bezcitní a krutí. Kam sa podela morálka a elementárna ľudská slušnosť? Ako je možné, že človek na ulici je považovaný za menejcennú ľudskú bytosť, ktorá si nezaslúži respekt a slušné zaobchádzanie? Prečo keď v lete na autobusovej zastávke odpadne človek, ktorý nespĺňa určité spoločenské normy identifikujúce ho ako ,,bežného” občana, tak sa 90 % ľudí tvári, že sa ich to netýka? Čo takýmto ľuďom dáva presvedčenie, že nie sú povinní pomôcť druhému človeku v núdzi? A prečo niektorým ľuďom nerobí problém človeka do tej núdze dostať, napríklad tým, že ho surovo vyhodia von do mrazivej noci?
Tieto a podobné otázky mi vírili hlavou, keď som pomaly kráčala po chodníku smerom k cieľu svojej cesty. Pohľad na osamoteného bezdomovca, bezradne stojaceho na zastávke, však vo mne zanechal naliehavý pocit, že by som mala niečo urobiť. Mrzelo ma, že som nezasiahla skôr a bezdomovca sa nezastala. Ale priznajme si, koľkí z nás by to v tej chvíli boli urobili? Toho človeka mi bolo zrazu neskutočne ľúto. Veď nikomu neublížil, mal len v živote o niečo menej šťastia ako my ostatní. Preto som sa otočila a s úmyslom ho aspoň trochu morálne podporiť som vykročila smerom k nemu. Prekvapený bezdomovec najskôr nechápal, čo od neho chcem. Vyzeral byť v miernom šoku z arogantného a krutého správania šoféra a zjavne nečakal, že sa mu po takomto verejnom ponížení niekto prihovorí.
Už od začiatku nášho rozhovoru mi bolo jasné, že tento človek si nezaslúžil zaobchádzanie, akého sa mu od vodiča dostalo. Nebol pod vplyvom alkoholu ani drog, nezapáchal, slušne komunikoval. Vraj celý život pracoval, potom však prišiel o prácu, a keďže nemal žiadnu rodinu, ktorá by mu pomohla, ocitol sa z dňa na deň na ulici. Prežíval, ako sa dalo. Vzhľadom na to, že bol január a teploty vonku sa pohybovali okolo bodu mrazu, nezostávalo mu nič iné, len čo najviac času tráviť v električkách, prevážajúc sa hore-dole po Bratislave. S podobným správaním vodičov bratislavských spojov sa predtým stretol už viackrát, dokonca už bol naň do určitej miery zvyknutý. Vodičova reakcia v tomto prípade však prekvapila aj jeho samotného. Predsa len, každý človek má určitú hranicu, po ktorú dokáže znášať neprávosti života. Potom ho nepriazeň osudu buď zlomí, alebo v tom lepšom prípade prinúti konať.
Cítila som, že ten človek nemal ďaleko k totálnej rezignácii, tak som sa ho snažila aspoň trocha povzbudiť a dodať mu sily do života. Vidiac, v akom je zúboženom stave, som mu do rúk vtisla žemľu, ktorú som náhodou mala v kabelke, a pár eur, nech si za ne kúpi niečo pod zub. Vedela som, že to málo, čo som mu dala, ho z biedy nevytrhne, ale napriek tomu som dúfala, že plný žalúdok a pár milých slov mu pomôžu cítiť sa lepšie a aspoň na malú chvíľu zabudnúť na svoju bezútešnú situáciu. A hlavne sa úplne nevzdať. Lebo z každej, aj naoko bezvýchodiskovej situáciem, vždy existuje cesta von. Pokiaľ sa však človeku do cesty postavia ľudia ako spomínaný vodič električky, tak je možné, že ju nikdy neuvidia. A to by bola veľká škoda.
Tento incident vo mne zanechal taký silný pocit neprávosti, že som neváhala a hneď na druhý deň napísala sťažnosť na bratislavský dopravný podnik (DPB) so žiadosťou o prešetrenie prípadu a vyvodenie dôsledkov. Som si vedomá toho, že dotyčnému bezdomovcovi to pošľapanú ľudskú dôstojnosť nevráti. Pokiaľ však DPB tento podnet zoberie vážne, tak existuje aspoň malá šanca, že takéto incidenty sa v budúcnosti nebudú opakovať, prípadne sa ich aspoň podarí obmedziť.
Chápem, že nie vždy sa dajú podobné prípady riešiť len dobrým slovom a že v mnohých prípadoch je vyhostenie cestujúceho z vozidla opodstatnené (výtržníci, opilci, ľudia pod vplyvom drog, a pod.). Ak však ide o bezdomovcov, ktorí nijakým spôsobom nenarušujú bezpečnosť a plynulosť premávky ani neobťažujú cestujúcich, tak je podľa môjho názoru nevyhnutné, aby sa k nim vodiči DPB správali slušne a profesionálne. Diskriminácia a porušovanie základných ľudských práv nie je pre akúkoľvek firmu v treťom tisícročí tou najlepšou vizitkou. A už vôbec nie, pokiaľ ide o podnik, ktorého služby denno-denne využívajú tisícky občanov a návštevníkov Bratislavy.
Ostáva mi už len veriť, že dotyčného bezdomovca tento nepríjemný zážitok nezlomil a že sa tak nestane ďalšou nevinnou obeťou nezmyselnej krutosti tejto doby a spoločnosti, v ktorej žijeme.
Autorka: Eva Bušová
