Keďže v tom veku som mal iné záujmy ako motať hlavu mladej princeznej, pochopiteľne som nejavil záujem. Veď ako som aj mohol. Mala iba 11. Lenže ako čas letel, roky trošku podskočili dopredu a ja, po návrate zo Základnej vojenskej služby som sa s ňou znovu stretol. Kde inde, ako na tej istej chalupe. Mala vtedy 15. Vyrástla do krásy. Hlavne tej fyzickej.
Nebudem rozpisovať čo to robilo s mojimi hormónmi. Proste sa stalo, čo sa asi malo stať. Bol som prvý. Ale stále s inými záujmami, ako motať hlavu mladej babe a sľubovať jej večnú lásku. Lenže stále ma ľúbila. Nevidel som to. A možno som to ani nechcel vidieť.
Čas zase letel. Sem tam - raz za rok sme sa stretli, dali si pivo, pokecali a...zas skončili v posteli. Nevidel som to. Jej lásku ku mne. A ten milosrdný čas zas letel dopredu, stretávali sme sa z času na čas. Stále som to nevidel. Až raz.
Rozhodol som sa ísť do zahraničia za nejakými peniazmi, skúsenosťami a podobne. Pred mojím odchodom sme sa stretli naposledy. Skončilo to tak, ako posledné roky. Mala už síce vážny vzťah, ktorý sa ( podľa nej ) vyvíjal dobre. Bol som aj rád, že konečne našla svoje šťastie, svoju lásku a na mňa zabudne.
Čas zase plynul. Nemal som žiadne správy o nej, aj keď podvedome som na ňu myslel stále. Zanechala veľkú brázdu v mojej mysli. Tak veľkú, že po niekoľkoročnom pobyte v cudzine som si len tak tak lebedil doma za internetom (písal sa už rok 2010), až som dostal taký silný impulz do hlavy, že...s Veronikou sa niečo deje a nie je to nič dobré. Cítil som akúsi povinnosť ju nájsť a pomôcť jej.
Horko ťažko som zohnal číslo na nejakú jej kamarátku. Po niekoľkých neúspešných zvoneniach mi to zdvihla a dala mi ju k telefónu. Plakala mi a vravela, že je vo veľkých srač... a že potrebuje pomôcť. Stretli sme sa v jednom okresnom mestečku na Západnom Slovensku.
To, čo mi povedala, mi vyrazilo dych. Závislá na heroíne. Pracuje v bordeli, pretože si inak nevie zabezpečiť rýchly prísun financií na tento diablov vynález. Horko ťažko som z nej dostával informácie o podrobnostiach čo všetko musí pre to robiť, aby si zabezpečila aspoň 70 E na deň. Na dávku.
Samozrejme ja, človek bez skúseností som spanikáril a chcel som rýchlo konať. Teraz už viem, že to nebolo dobré. A ako sa to vyvíjalo ďalej? Povedala mi, že ju do toho dostal jej priateľ, ktorý teraz sedí v base za drogovú trestnú činnosť. Ten istý, s ktorým sa na začiatku vzťahu cítila tak dobre. Bol to feťák najvyššieho kalibru v okrese. Čakala na neho, kým ho pustia, aby s ním začala nový život. A dá sa?
Po niekoľkodňovom prehováraní a ubezpečovaní, že ju mám rád a záleží mi na nej sa rozhodla s tým skoncovať. Dalo mi to veľa úsilia. Zobral som ju na svoj osobný detox a prekonanie krízy do Tatier. Vydržala. S obrovskými bolesťami, bez liekov, bez ničoho, iba so mnou. Niekoľko nocí sme nespali, grcali na každom kroku, triašky, vyhrážky, nenávisť, sľuby, láska..to všetko sme prekonávali 6 dní.
Priznám sa, asi som k nej cítil niečo viac ako len priateľstvo. Nie asi, ale určite. Vrátili sme sa. Ku mne domov, na dedinu. Bol som stále pri nej, venoval sa jej. Zohnal som jej prácu. Lenže aj ja som musel pracovať. Bez peňazí to akosi nejde. Až raz som sa vrátil domov. Nebola tam. Na stolíku pri laptope lístok: „Daniel prepáč." Samozrejme som spanikáril.
Našiel som ju zas tam, skade som ju vytiahol. Vedel som, že to nezvládnem sám, že potrebujem pomôcť. Ale kto mi pomôže.? Horko ťažko som našiel jej mamu (otec jej zomrel a súrodenci na ňu zvysoka kašlú ), prehovoril som ju, nech jej zavolá a ide na liečenie. Vybavoval som jej všetko. Nenastúpila, ušla mi, keď využila moju nepozornosť...
Vrátila sa naspať do bordelu. Aby si zarobila na svoju súčasnú lásku. Heroín. Nie, to nie je heroín, je to štof. Zmiešaný so všetkým možným.
Urobil som chyby. Veľké chyby. Nemala peniaze - nezarobila. Chodil som jej kupovať obálky. Aj piko. Všetky tieto svinstvá si strielala do žíl. Denne niekoľko gramov. Len aby nemala bolesti. Uveril som jej sľubom, že s tým skončí, že všetko bude dobré. Áno, veril som. Teraz ma nechce ani vidieť, pretože som jej aj špinavo vynadal. Do ku...v, feťákov a pod. Niekedy treba aj to. Aby ste človeka naštartovali niečo s tým robiť. Niekedy človek musí byť aj tvrdý a hnusný v očiach toho druhého.
Z môjho zúfalstva som kontaktoval pána Lr. Vladimíra Schwandtnera. Aj keď ma nikdy nevidel, pomohol mi. Psychicky. Po telefóne. Nesmierne mu ďakujem za jeho čas strávený so mnou na „drôte". V jeho tvrdých slovách, ktoré mi povedal sa skrýva veľa lásky a porozumenia. Ďakujem. Ešte Vás budem určite kontaktovať, ako sa vyvinula situácia. Musím byť trpezlivý. Musím.
Ja viem, že to nebudeš čítať Veronika, moju nie práve najlepšiu spoveď. Možno sa nájde niekto, kto si to prečíta a spozná ťa. Dvere máš stále otvorené. Nezabudnem na teba.
Ak chcete - súďte ma, súďte ju...ak chcete - povzbuďte ma.
autor: Daniel Toma
