Prišiel som tu posledný, typické otázky už skúšajúci isto vyčerpal. Na druhej strane môže položiť znova tú istú..." Možno to poznáte. Po hodnej chvíli som bol na rade. Vošiel som dnu. Pán docent na mňa s úsmevom. Srdce mi búši. „Noooo, vy mi poviete o posuvných registroch..." V tú chvíľu je mi to všetko jasné. Na co som sa obliekal do toho blbého starého obleku? Na čo som sem vôbec chodil? Otočím sa a hneď vypadnem? Sadol som si do starého kresla a lovil v pamäti... nic. Srdce sa znova ukľudnilo. Pousmial som sa nad tým, aký je život sviňa.
Niekto sa naučí jednu vec a spraví, ja sa jednu nenaučím a nespravím. Nedá mi to. Život je sviňa... mal som všetko tak pekne rozplánované. Zostať budúci týždeň doma s mamou, lebo otec ide na operáciu. Zajtra som chcel zapiť na menšej stretávke absolvovanie všetkých predmetov. Teraz kvôli tomu, že som sa nenaučil jednu vec, sa to všetko komplikuje. Som na rade, p. docent je sklamaný z výkonov ostatných skúšaných. Dnes prešli len dvaja, boli sme šiesti. Vedel som, že štatistiku nevylepší. „No povedzte, čo je to ten register..." „Viete, dnes máte asi zlý deň, neviete trafiť otázku." Obaja sme sa pousmiali.
Skôr ako stihol nejako zareagovať, požiadal som ho nech mi to aspoň vysvetlí, aj tak som posledný. Vysvetlil, síce v krátkosti, ale stačilo mi to na pochopenie. Keď som už bol taký rozbehnutý, tak som ešte skúsil presvedčiť ho, či ma nevyskúša ešte tento týždeň. „Skúste prísť v piatok okolo deviatej tu možno budem, ale nič Vám nesľubujem." „Ďakujem." Tomu vravím z minima maximum. V hlave si upratujem svoje plány na najbližšie dva týždne. Zajtra sa zrejme neopijem, aj keď ako sa poznám...
Zatváram za sebou dvere. Nie som smutný ani sklamaný, ale nie som ani šťastný. Taký neopísateľný pocit. Pristihnem sa však ako sa usmievam. Bude to ťažký záver týždňa.
Autor textu: František Bakala
(Blog Prvý Pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
