Na druhý deň idem doambulancie, v čakárni strávim sama 1 hodinu (doktor dnes asi potrebujeveľa úradovať), vôjdem do ambulancie a nepríde mi divné, že tam nie je ajnejaká zdravotná sestra. „Asi je chorá", myslím si. Zaplatím 400 Sk za vstupnúprehliadku a prácu spojenú s prezeraním si mojej zdravotnejdokumentácie. Čo už, keď je zdravotníctvo na tom tak biedne. Aspoň že liekyzabrali a som v poriadku.
2. stretnutie
Prešli 2 mesiacea mám chrípku. Znova strávim v čakárni ambulancie 1 hodinu, sme tamdve. Pani je na tom naozaj zle a pán doktor nie a nie otvoriť tiedvere. Ale keď príde mladý gentleman, zazvoní ako objednaný pacient, doktorhneď otvorí.Ten výmysel so zaplatením si času u lekára, má asi niečo doseba. Uvažujem, že to v budúcnosti využijem.
Zdravotná sestra tam opäťnie je a ja opäť platím - 200Sk za potrvdenie o návšteve lekára prezamestnávateľa.
3. stretnutie
Som tehotná a ako napotvoru dostala som chrípku. Obavy o zdravie dieťatka ma vedú napohotovosť. Zaplatím 60 Sk. Službu konajúci lekár mi ani len nepozrie do hrdla,po konzultácii s kolegom mi predpíše antibiotiká a pošle domov.Vyberiem lieky, zaplatím takmer 100 Sk, a v príbalovom letáku siprečítam, že podľa dávky, čo mi nasadil, mám prinajmenšom zápal pľúc. Ale lekárje autorita a tak ich poctivo začnem brať.
Uprostred noci som sazobudila a zistila, že hornú peru mám ako po plastickej operácii. Jejobjem by mi mohli závidieť všetky herečky...V strachu ráno idem k svojmulekárovi. S manželom opäť hodinu čakám v čakárni. Potom to užnevydržím a zvoním ako naliehavý prípad (ak som to ešte neuviedla, doktormal pri dverách rozpis, kto a koľkokrát má zvoniť - pacienti naobjednávku, pošta, naliehavé prípady...) Nič. Doktor neotvára. Na ďalšiezvonenia otvorí a pozve ma dnu. Opuch je alergickou reakciou na lieky,ktoré mi vezme a poteší ma, že tieto lieky sú neprípustné pre budúcumamičku. Tobôž v prvých mesiacoch. Lieky si vypýta, veď na čo by mi boli,keď som na ne alergická, pošle ma domov s odporúčaním čaju, kľudu naposteli ale najprv mám isť na kožné.
Doktorka na kožnom mahneď nechá v nemocnici. Tá je síce v hroznom stave, ale aspoňpersonál je úplne skvelý. Doktorky sa pravidelne chodia pýtať, ako sa cítim,ako mizne opuch a podobne.
Na druhý deň ráno idem navizitu k primárke. Cítim sa skvele a chcem ísť domov.V miestnosti 2x6 metrov je aspoň 20 medikov a cítim sa nesvoja.Primárka sa ma snaží presvedčiť, že som ťažký alergický prípad a nenechási vysvetliť, že toto bola prvá alergická reakcia v mojom živote. Alenapokon na druhý deň môžem ísť domov.
4. stretnutie
Tehotenstvo značnepokročilo. A znova mám chrípku. So skúsenosťami z predchádzajúcejchoroby sa snažím vyliečiť kloktaním čalviového čaju, pitím lipového, ležanímv posteli. Keď po pár dňoch takmer nemôžem hovoriť, idem k lekárovi.V budove, kde bola ambulancia, je tma. Zamknuté. Zmizla tabuľa ambulancie,žiadny oznam. Volám na telefónne čísla lekára - zrušené. Píšem mail, ktorý savracia späť. Volám na všetky možné inštitúcie, pri ktorých predpokladám, že bymohli vedieť, kam sa presťahovala ambulancia. Pani na Bratislavskom územnomcelku mi oznámi, že o danom lekárovi nemajú žiadne informácie, kde sanachádza. Proste zmizol. A s ním moja zdravotná dokumentácia. Aleukľudní ma, že ak si nájdem nového lekára, nebude s tým žiadny problém.Automaticky ma preradia do jeho evidencie. Aspoň jedna pozitívna správa.
Na manželovo odporúčaniezavolám doktorke v jednej neštátnej nemocnici. Vysvetlim primárke lekárovpre dospelých, aký mám problém a dohodnem sa na stretnutí s tým, žema vezme do svojej starostlivosti. Plná nádeje vyštartujem k nej.V čakárni je kopa ľudí, ale pani doktorka je šikovná. Do hodiny somvnútri.
„Ale vy ste tehotná!"vykríkne.
„To viem", (už v 7.mesiaci) s úsmevom jej odpovedám.
„Viete, to ste mi do telefónu nepovedali". Veďsa ma to ani nepýtala. Išlo jej len o to, či nie som moc stará a činetrpím chronickým ochorením. A to teda netrpím.
„To situáciu komplikuje.Keďže nemám vašu dokumentáciu, a vy ste tehotná, tak ja si netrúfam vásošetriť. Skúste radšej nejakého obvodného lekára, ku ktorému budete patriť. Jamám funkciu a nemôžem si dovoliť brať do svojej starostlivostiproblémových pacientov." Nemôžem uveriť vlastným ušiam. Odporučí mi čaj nanachladnutie a pošle ma na pohotovosť, že oni ma musia ošetriť.
Večer volám svojejznámej, čí nemá nejakú radu a začínam sa liečiť doma. Pre tehotnú je toúplne najlepší spôsob prekonania chrípky. A začínam zháňať nového lekára.Bez zdravotnej karty to však bude dosť zaujímavé.
Po dvoch dňoch somdostala spásny nápad a začala som obvolávať všetkých ľudís priezviskom lekára, čo má moju zdravotnú dokumentáciu. Ešte že sanevolal Novák. Mám šťastie a natrafím na jeho dcéru. Dala mi na nehokontakt a bežím po kartu do jeho novej ambulancie. Zhodou okolností asi50m vzdialenej od pôvodnej. Akurát že za rohom v zastrčenej uličke. Bezakéhokoľvek oznamu, smerovníka. Vzala som si od neho kartu a už maneuvidí.
A snáď ani janeuvidím podobných odborníkov a ocenených. Hoci, teraz pred pôrodom, človeknikdy nevie.
Autor: Valéria Knapová
