Tak kto má maslo na hlave?

Je to prirodzený ľudský postoj a viac-menej bude pretrvávať aj napriek akýmkoľvek našim snahám. O to viac ma ťaží, ak podobné postoje majú ľudia, ktorí síce nestoja v tzv. prvej, výkonnej, línii a majú na starosti riadiť a usmerňovať tých „dole“, ale predsa len, sú z fachu a pravdepodobne sa k riadeniu dostali z praxe (len dúfam).
Píšem konkrétne o školstve a verte, nie preto, aby som sa sťažovala, že učitelia sú nedocenení a preťažovaní. Aj to je pravda, ale teraz o inom.

Bola som na celodennom seminári (Bol v piatok a do pol šiestej- no a čo? Veď nám ide o dobrú vec!Nič proti!Nebolo povinné.) Bol, zovšeobecnene, o integrácii detí s výchovno-vzdelávacími problémami v „bežných“ triedach. Prednášajúci boli fundovaní, problematiky znalí, veľmi milí, potiaľ všetko v poriadku. Medzi riadkami mi však stále zaznievalo, že to my, učitelia máme vlastne najväčší problém venovať sa deťom so špecifickými edukačnými potrebami, že to my nie sme dosť tolerantní a zhovievaví, my nie sme dosť ľudskí, nám sa nechce robiť robotu navyše, my nechceme takým deťom vytvárať špeciálne podmienky, my nechceme takéto deti slovne hodnotiť, nedokážeme komunikovať s ich rodičmi, my sme zaujatí a neviem čo ešte.

Chcelo sa mi skríknuť: „Čože??? Ako ste na toto prišli?“ Rýchlo som si však uvedomila, že to nie je na to správne miesto. Boli tam, totiž, učitelia ako ja, ktorí majú podobné myšlienky, a potom ľudia, ktorí síce fakt uznajú, ale niečo zásadné presadiť tak isto nemôžu.

Hľadám cestu, ako sa dostať tam, kde sa aspoň vážne zamyslia nad paródiou, ktorú svojimi rozhodnutiami od kancelárskeho stola režírujú. Keď toto píšem, musím sa usmievať. Myslím totiž na to, ako mi pred nedávnom jeden pán inšpektor tvrdil, že slovenskí učitelia sú neschopní sa spojiť a zabojovať o veci , o ktoré im ide. Dával mi za príklad maďarských kolegov, ktorí majú svoju stavovskú organizáciu a prostredníctvom nej sa dostanú ich argumenty na kompetentné miesta. Keď som zareagovala tým, že je to úžasné, že idem do toho, prídem za ním a môžeme spoločne zorganizovať niečo podobné, jeho reakcia bola: „Ja?Prečo Ja?Ja mám veľa roboty!“ A ja, matka dvoch puberťákov, s domom a záhradou a učiteľka triedy prvákov, som mohla poučená zaklapnúť sánku na svoje pôvodné miesto.

A pritom by nebolo treba robiť revolučné veci. Zo začiatku by bolo fajn prehodnotiť maximálny limit na počet detí v triede a nespájať triedy do počtov okolo 30! detí. Dajme si modelovú, ale sakramentsky reálnu situáciu. Stručne opíšem časť práce učiteľky, ktorá má v triede 29 detí, ktorým takmer denne kontroluje všetky poznámky, výpočty, práce, pravidelne zadáva kontrolné práce (zostavuje ich a píše po večeroch na svojom počítači), píše diktáty, všetko musí, samozrejme opraviť, vyhodnotiť, urobiť percentuálne analýzy (doma po večeroch), napĺňa požadované štandardy. Denne rieši problémy ohľadom správania sa detí, diagnostikuje (prakticky nonstop) ich osobnostné prejavy, vyrába a pripravuje si pomôcky , rieši estetický vzhľad triedy, vykonáva dozory a kopec iných mimoškolských aktivít (Inak nedostane osobný príplatok! Radšej pomlčme!). V jej triede sú traja integrovaní žiaci, jeden diagnostikovaný ako nadaný a ďalších pár s „iba“ individuálnym prístupom (hoci..ku každému žiakovi treba pristupovať individuálne, to je jasné). Je zrejmé, že toto sa nedá zvládnuť FYZICKY , nieto ešte psychicky. A večer, keď si stihne zapnúť televízor, ešte dostane pomyselný pľuvanec do tváre tým, že nejaký pán zo Školského pedagogického ústavu tam s bohorovným výrazom rozpráva, akí sú učitelia labilní a nekompetentní a vytvára tak obraz učiteľa pre široké masy.(Že ďakujeme!)

Vedela by som o tomto písať ešte veľa, argumentovať a navrhovať. No mám taký nepríjemný pocit, že toto všetko sa vie, ale existuje predsa ľahšia cesta, a hlavne ohromne lacná. Zabrnkajme učiteľom na city, veď ich povolanie je poslanie, nie práca a potichu budeme dúfať, že je medzi nimi ešte dosť takých, ktorým to srdce nedá, popreskakujú polená pohádzané pod nohy a dajú deťom všetko, čo potrebujú.

Môžete spokojne spávať, je ich ešte dosť. SLADKÉ SNY!

Autor textu: Mgr. Jana Ostradecká

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)