Ako sa tak motkám mestom, chodím obdivovať kvetinárstva, vence, kvety a sviečky od výmyslu sveta. Pestrofarebné aj jednoduchšie, srdcia, košíky, girlandy... čokoľvek sa oku zažiada. A ľudia kupujú ako diví, čím viac vencov, kytíc, sviečok bude na hrobe, tým lepšie. Akoby už prestalo záležať, o čom vlastne tento sviatok je (podobne, ako na Vianoce, však?) a išlo len o to, aby ten náš hrob bol ten naj, nech susedia/známi/rodina neohovárajú, že máme ošumelý hrob.
Nemyslím si, že o hroby sa už netreba starať, to v žiadnom prípade, ale upraviť ho, dať tam jednu kyticu a dve- tri sviečky podľa mňa úplne stačí. Ľudí si treba ctiť a vážiť, kým sú medzi nami. Koľko je takých prípadov, že rodičia na starobu dožívajú sami, deti sú ďaleko, alebo aj blízko, ale nikdy nie je čas. Nie je čas na návštevu, na milé slovo, ba ani na pomoc, keď je potrebná. V horšom prípade sa už len čaká, kedy umrie...
A potom ide človek na cintorín, okolo hrobu toho starčeka, na ktorého nikto nemal čas a umrel sám a vidí na hrobe vytesané: drahý náš otecko, najdrahší, chýbaš nám, odpočívaj v pokoji, spomíname s vďakou... horí tam tristo sviečok a je obsypaný vencami. Tomu starkému to už je jedno, koľko tých sviečok na hrobe svieti, na ľudí si treba nájsť čas, kým sú medzi nami.
A preto si myslím, že by sme nemali podporovať v komercii obchody a nakupovať do úmoru, ale popri spomienke na blízkych, ktorí už nie sú s nami, si spomenúť aj na tých, ktorí medzi nami ešte stále sú a možno nás potrebujú...
autorka: Janka Kožuchová
