Dostatočne som si všimol mediálne avíza o pripravovanomzatmení mesiaca. Preto že ho nepripravila žiadna firma, spoločnosť, nadácia,neziskovka, cirkev, celebrita, ani umelec a už vôbec nie básnik, povedalsom si „to chcem vidieť". Termín dopadol výborne - v sobotu si posedímes partou a po pol noci vybehneme pred krčmu, dáme cigaretku,vyvrátime krky, a spokojní z divadla zalezieme k nepodopíjanýmnápojom. Pred odchodom do piatkového kinoklubu som rozposlal mailom avízoo pripravovanom zatmení, aby to nebodaj dakto neopomenul. Kinoklub uvádza- Dvojaký život Veroniky. Hudba. Svetlo. Sex. Veronika. Spev. Rakovina. Duša.Hudba. Svetlo. Sex. Veroniq. Láska. Sex. Koniec. Prenocujem vo svojompolozariadenom byte a vypravím sa za bráškom v sobotu. Na večer saschádzame - po dlhej dobe takmer všetci z prosperujúcej partie -uzurpujeme velikánsky stôl, pri ktorom sa to aj tak bude meniť podľa nálady.Prídeš. Potrasieš rukou. Vypiješ. Pozveš k baru. S úsmevom saodtatáriš k ďalšiemu stolu, aby si sa o hodinku cestou niekam zastavilznova. Alkohol sa nesie nad našimi hlavami. Je všade okolo a teší. Do hlávsi ho ešte nepustíme, ešte neprišiel čas nezrozumiteľne bliakať a potkýnaťsa o neexistujúce prekážky. Ešte nás len pohládza po kečkách, klope na poklopycez hustý cigaretový dym. Miešané nápoje, ľahké drinky, karpatská horká, semtam becherovka, občas rum. Kofola ide, pivo jakbysmet (jak by smäd?).
„Zajtra ti zavolám, príď omrknúť nový komp", počujema prikyvujem. „Omaľoval som steny", vetím, „ imitácia tehly.", spresňujema obraciam gambáčik. „Máš dobré ruky na držanie," počujem odvedľasediacej, „zohrejem si svoje zmrzliny." Dopĺňa a uchmatne mi pravicu. Ľaváruka ďalej obsluhuje životné funkcie, pravá noha sa podkladá pod zovretie. Toneskôr oslabne a zmizne. A niekoľko krát sa vráti.
Podávam ľavicu známej tvári. „Máš už toho Cimrmana?" Otázka.„Donesiem, donesiem." Odpoveď. „Zatiaľ počúvaj Donutila ... a donesiem tiaj jeden koreánsky film, no a tých Už jsme doma, čo si mi požičal, tak tosom požičal frajerke, ale maj spoľah..." „ No len aby." smeje sa a miznev hlúčiku pestrofarebne naladených teens.
O chvíľu sa tam mocem aj ja. Pred chvíľou dve ženytejto značky spievali na dekli od žumpy, ktorého búchanie udávalo rytmus.„Spadnete núter." použil som slovko neviem akého dialektu, ktorý sa u násnenosí a odpoveďou mi bol zľava chichot a sprava „Vieme plávať.". „Alesa neopovážte vliezť potom do krčmy." myslím si.
Padá prvá fľaša na dlažbu. Je na maderu. Flegmatický barmanzametá a vtipkuje.
Ďalšie ruky a usmiate tváre blahoželajú bráškovi.Ohlásime odchod na ohlásené zatmenie, keď sa do krčmy vovalí jedno ohnivkonašej reťaze a hreší, že je zamračené. Polovica z nás to mala na hákua venovala sa svojmu nápoju. Ja nie. Burcujem, budím (buditeľ som),zvolávam. Vonku už postáva niekoľko hlúčikov. Občas sa odrhne siluetaa špliecha močom o strom. Potom sa vráti a rozpaľuje ohníkcigaretky. „Kde je mesiac?", počujem cez smiech a hustú vravu. Jedenpozerá na sever, ďalší k východu, iná má hlavu vyvrátenú kolmo protipôsobeniu zemskej príťažlivosti. „Svieti neón a je zamračené, je tonaprd". Konštatovanie. Počujem plesnúť pohár o stenu krčmy. Dopálimea vraciame sa k stolu. „Ako bolo na tej Drine?", zaujímam sa o túruzálesackej časti partie. Snehu pomenej, nebola to až taká drina sa naDrinu dostať ako po iné zimy, nebol treba ani tak hecovať petrík." „Víkend?"Otázka. „Celý víkend." Odpoveď. „Nabudúce idem s vami.", aj tak mi neveria, už som im to párkrát zahlásil.Nič z toho nebolo. Podávam ruku už hustému lesu a terigám sak dverám. Posledné výkriky sa vzďaľujú v tme. Tma zhustla. Konečne.Pozriem k juhozápadu a zbadám ho. Nikdy som zatmenie mesiaca nevidel,vyzeralo to, akoby sa nad jeho povrchom vznášali kúdoly čierneho dymu. Asidesať sekúnd a bolo po mesiaci, stratil sa v tieni Zeme.
Autor: TonoKarabinoš
