Ja som prednášala percentá úrokových sazdieb a prehľady mojich budúcich nákladov aby som im dokázala, aké to mám sakra ťažké a ak v tom viem sakra chodiť. Oni len nechápavo krútili hlavami a občas utrúsili poznámku o tom, ako sa „vtedy" ináč žilo a aké je to „teraz" komplikované. Stále som mala pocit, že im to musím celé vysvetliť, aby sa konečne zobudili z toho sna, že za 100 tisic zariadiš trojizbovy byt. A stále žiadna spätná väzba.
Došlo mi to celé až teraz v noci. Nie oni sú out. To ja. Vlastne my. My „mladí ľudia", ktorí od 18tich pracujeme, aby sme mali na drahý mestský život, na dovolenku pri mori, na nový notebook, na kabelku od Prada, na hypotéku... Alebo pracujeme preto, aby sme si vybudovaliu kariéru, makáme 10-14 hodín denne a všetci nám hovoria, že to tak má byť. Jasné, buduj si kariéru moja, buď samostatná.
Neješ raňajky, lebo ti je zle od včera, nestíhaš obed, lebo ti prišla súrna robota a večer aj napriek radám Papeky vyžereš aj krmítka sýkorkám? No a? Veď si mladý, vydržís nepravidlenú stravu, stres, zafajčené prostredie, nadrbávku s kolegami, trojhodinový spánok 5x do týždňa, pracovné víkendy, mesiace bez sexu a upadajúce vzťahy s priateľmi a rodičmi. No nevydržíš? Veď si mladá!
Aha, ja som zabudla, mám vlastne na výber. Nemusím makať dni a noci. Môžem ísť robiť za smiešne peniaze od 9 do 5 a uskromniť sa alebo rodiť jedného polnohodnotného člena spoločnosti za druhým. Ale ja nechcem ani jedno, ani druhé. Veď som predsa mladá, nie? Tak nech mi dajú všetci svätý pokoj...
Nina Lovasova
