Ja na to:
Nielen obrazy. Aj zvuky sa menia.
Kým v detstve v dedine na moravsko-slovenskej hranici prešlopo úzkej hradskej auto tri - štyri krát za hodinu, tu v meste, kúsok od hlavnejulice, je počas celého dňa stále počuť tlmené dunenie prechádzajúcich aút.
Až neskoro večer mesto pomaly utícha.
A nielen vonku. Aj vnútri sú iné zvuky.
Kedysi hučal oheň v plechových komínových rúrach v našejjedinej izbe, keď sme to prehnali s prikladaním. Teraz skoro celý deň počuťslabé vrčanie ventilátora v počítači, či ukričané hlasy z reproduktorovtelevízora.
Aké je príjemné vybrať sa do starého martinského katolíckehokostolíka na námestí. Večer tam spieva zmiešaný zbor Cantica Collegium Musicum.Prišiel aj spevák - sólista z košickej opery.
Najskôr, keď sedím úplne vzadu pri stene a predomnou stojímnožstvo ľudí, počujem iba jeho mohutný hlas. Predspevuje sólo a za ním sarozliehajú v priestore druhé a tretie hlasy zboru.
Sediac na drevenej lavici vznikajú obrazy. Výborná akustikakostola zosilňuje príjemné mrazenie, ktoré vytvára zladený spev sólistu azboru.
Až keď ohlásia poslednú pieseň, postavím sa ku stene.Prekvapí ma pohľad na mladého - asi tridsaťročného muža nižšej postavy. Jehomohutný hlas, ako keby mu niekto požičal.
Všetko záleží len na nás. Či si nájdeme svoj svet, alebopôjdeme s davom cestou menšieho odporu. Len či tá jednoduchšia cesta za tostojí a či bude mať ešte aj potom náš život nejaký zmysel.
Autor: Miro Jankes
