Fakt, že som ho stretla práve keď mám ovuláciu. Čudujem sa, ako dlhý zoznam tých najpragmatickejších argumentov by som vedela zo seba vypľuť po započutí slova „láska“. Takže naozaj nie som romantická duša, považujem sa za experta v likvidácii naivných romantických predstáv presne mierenými argumentmi. Som v tom dobrá.
To by mohlo načrtnúť, čo považujem za lásku. Ale aby som vedela vysvetliť, o čo presne mi v tomto písaní ide, mala by som spresniť svoju dlhodobú predstavu. Ideálny vzťah: Hlavne žiadne city, žiadne ich vonkajšie prejavy. Bozk? Pekne nechutná vec, ibaže by bol časťou predohry a končil orgazmom. Objímanie? Iba ak niečo potrebujem alebo je po orgazme. Vzťah? Nič zaväzujúce. Byť s človekom proste preto, že nám to teraz obom vyhovuje, že jeden druhému niečo dávame. Niečo racionálne, merateľné. Nie peniazmi. Niečo, čo ma bude prekvapovať, alebo mi dá pocit bezpečia alebo.. Veľa racionálne merateľných kritérií, ale hlavne: Nikde žiadna mágia. Láska nie je zázrak, je to ako keď beriete drogy. A žiadne špeciálne zaobchádzanie, žiadna nadmerná námaha. A ak to tento krát nevyšlo, nevadí. Zajtra príde ďalší. Vždy predsa prišiel.
Bola som naozaj nešťastná z toho, že moji priatelia tú „novú“ teóriu lásky nechápu. A pri tom je tak krásna, bezpečná, premyslená. Máš všetko ale ak to náhodou nevyjde, nebudeš sa chcieť zabiť, nebudeš plakať a nepotrebuješ zmrzlinu, romantické filmy ani alkohol. Už dopredu si na to svoj mozog pripravil ako na jednu z možností a vysvetlil si mu aj fakt, že to isté nájde o dva kroky ďalej. Nie je to predsa nič nadprirodzené, je to ako užitie drogy.
A potom som začala cestovať a zistila, že predsa nie som sama. Nespočetné množstvo skvelých, inteligentných ľudí, z otvorenou mysľou. Cestovatelia. Stopári. Ale aj vedci a tí naozaj múdri. Všetci sme mali to isté náboženstvo. Nechceme sa viazať, obmedzovať. Svet je na to príliš veľký, príliš veľa vecí pred nami. A možností. A je predsa tak ľahké nájsť lásku. Láska predsa nie je.. je to ako drogy.
Viete, čo je naozaj zábavné? Nakoniec som predsa mala pravdu. Láska je ako droga. Nie som biológ. Ale áno, orgazmus zvyšuje dopamín, po sexe príde nával oxitocínu. To ako si vyberáme partnera by sa tie takmer úplne dalo vysvetliť za pomoci biológie a chémie. Ten pocit, keď máte pravdu je nakoniec naozaj smutný.
Hľadanie lásky, radosť z nej a všetky tie srandy sú jednou z ľudských potrieb. Robíme to proste preto, že sme stroje, ženú nás tie najzákladnejšie pudy a potreby. Našťastie, dnes je všetko jednoduchšie. Každú jednu z tých fyziologických potrieb, ktoré nás vedú von do baru, za priateľmi, na oslavu narodením (lebo tam budú kozy) dnes môžeme uspokojiť načítaním aplikácie vo svojom smartfone. Aj keď na produkciu oxitocínu v každom prípade potrebujeme ľudské teplo, dopamín v porne a v očakávaní stého like našej profilovej fotky, by mal stačiť. A kontaktovať sa s ľuďmi a cestovať a mať v každom štáte rýchlu lásku, ak obaja hľadáme vlastne iba niečo nezáväzné tiež nikdy nebolo jednoduchšie.
Takže moje náboženstvo je nakoniec realita. A áno, ak by som bola sama a jedinečná, môj jedináčikovský mozog túžiaci tom, aby bol vždy odlišný, by bol spokojný. Mám čo som chcela a áno je to presne také jednoduché ako som sa všetkým rozumným ľuďom doma snažila vysvetliť. Ale ak celý svet bude veriť môjmu náboženstvu, vytratí sa zo sveta mágia.
Boli časy, keď na to, aby naše potreby boli uspokojené, sme sa museli snažiť. Ak si chcel sex, musel si zvládnuť niekoľko rande, byť vtipný, galantný. My sme boli dámy. Vedel by si nás odlíšiť od chlapa už z diaľky. Strávili by sme tri hodiny tým, aby sme boli krásne. A to bol len začiatok. Obaja by sme sa snažili aj potom. Lebo ak sa nepodarí toto, nebolo by tak ultraľahké stretnúť niekoho ďalšieho, ako priemerný človek by si nemal možnosť denne stretnúť ľudí z celého sveta hľadajúcich hlavne zábavu. Takže by sme možno niektoré problémy riešili namiesto toho, aby sme sa na to radšej vykašľali. Cesta za všetkými hormonálnymi uspokojeniami bola boj. A to uspokojenie bolo nakoniec zaslúžené, takže si si ho vážil. Ja by som si ho vážila. Možno by som nad tým menej uvažovala a akceptovala, že je to mágia.
Zniem trochu staromódne. Týchto kritík modernej doby by som sa nedopočítala. A mám pravdu. Ale svet sa mení. A isto to prinesie okrem mínusov aj plusy. Však viete, dlhší život, menej hladu a vôbec.. Dôvod prečo ale dnes píšem (Čo znamená že dnes nie je môj najšťastnejší deň. Keby bol nemám na produkciu týchto kecov čas.) je znepokojivé zistenie, že moja teória, moje náboženstvo. Nemá to nič spoločné s tým, že by som bola jedinečné, moje myslenie výnimočné, moja myseľ racionálna. Je to strojová produkcia môjho mozgu, ktorý je ovplyvnený hormónmi a potrebami. Ako jeden z mozgov naokolo mal aj môj celý tento boj vždy uľahčený a dostal čo potreboval príliš lacno. Moje náboženstvo teda vzniklo na základe skúseností, na základe nového sveta v ktorom žijem. Ťažko odhadnúť koľko z toho mám na svedomí „ja“ a koľko tá matka klanu z pravekej osady v mojej hlave.
Láska nie je žiaden zázrak. Veriť v nejakú mágiu lásky je ako veriť v jednorožce. Je to tak, je to všetko vedecky podložené. Môžu za to hormóny, pozostatky mozgu pračloveka a náhoda. Teraz to už viem isto. A predsa keď budem mať ďalšie rande, aféru, nejaký nový nerd na obzore, platonická láska.. Dám si záležať, budem riskovať, budem si robiť make up tri hodiny, správať sa ako dáma. Nevykašlem sa na to iba preto, že je to tak jednoduchšie. Budem nervózna a budem naozaj vďačná ak sa dostanem do bodu, kedy mi fakt, že to nevyjde môže po dlhej dobe ublížiť. Myslím, že takto bude môj jedináčikovský mozog túžiaci po jedinečnosti viac spokojný.
autor: Marta Pekárová
