Našťastie som sa ako jeden z mála „dospelákov" „odhodlal" konať. Kráčal som smerom k malým Slovákom , kričiac HEJ! NECHAJTE JU! Trvalo nekonečne dlhú minútu kým som bol tak blízko, že zahodili „hračky". Babka ma neveriacky sledovala /asi ma ani nevidela, pretože namiesto očí ku mne obracala najhrubšie sklá, čo som kedy videl/.
Deti sa rýchlo stiahli a babka začala pomaly cúvať ku vchodu, ktovie možno sa ma tiež bála?
Ani som nepomyslel tie deti udrieť, vyleteli zo mňa „argumenty". „to si neuvedomujete že je to stará že žena? Preboha deti vás je 5/nato ma jeden opravil že ich je 6/ a ona je tu sama."
Pozrel som sa na ňu a snažil som sa vykoktať. Tá žena musela žiť neskutočne tvrdo, bola samá vráska a ledva sa nehýbala, nepochybujem že trpela stareckou demenciou, o čom ma deti presvedčili svojim alibi. Spustili: My sme jej nič nerobili, ona na nás vyliala vodu, vedro, kýbel." Na zemi pred blokom bola kaluž, akú urobia dva deci vody. Snažil som sa im dohovoriť ale nepočúvali ma. Najstarší z nich, nie viac ako 12 ročný, toľko málo rokov nemal ani chlapec, ktorý takisto napadol dôchodcu, len oveľa vážnejšie, a nebyť jeho pôvodu, asi by sa prípad nestal križiackou výpravou pomýlených mužov za spravodlivosťou. Veru, NA... srať na vás. Vedel ,že ak sa ma chcú zbaviť a pokračovať v „zábave" , tak treba pokorne prikyvovať. S pocitom, že tu viac nezmôžem a deti sa spamätali, som kráčal preč.
Ani som nestihol prejsť pár krokov moja predtucha sa naplnila a decká šibali konármi, ako keby ich pred chvíľou prerušil len nejaký pako. Vrátil som sa a tentokrát som čakal, kým starena odíde do bytu. Keď sa zabuchli dvere železného vchodu a ja som už nemal zdravý rozum hľadieť do tých stvorení chaosu a korupcie, čo nemalo nič spoločné s detstvom, ktoré som prežil ja ... na mňa spustili: „Ujo, ale my sme neurobili nič zlé, ste jediný komu to vadí." A skutočne mali pravdu, len pár metrov ďalej sedel tlstý brav, slniaci svoje ohyzdné telo na slnku. „Ten ujo nám na to povedal že ona je trafená, opýtajte sa ľudí z bytovky." Brav si ma všimol a zdalo sa mi, že sa na mňa usmieva.
Nemal som slov, tak som sa im snažil vyložiť svoj naivný názor, že deti ctia rodičov starých aj mladých a čo by povedali, keby im niekto takto bil babku nech je hocijaká. Oni na to, že ich to nezaujíma. Nechápal som, nemal som slov, a vedel som, že čo sa zavreli za babkou dvere, som pre tie deti zbytočný, udrieť ma nemôžu, a keby to skúsili, netrvalo by dlho a skutočne by som na nich zavolal políciu. Je to smiešne, dospelý človek sa nevie ubrániť deťom.
Tie deti sú obraz dnešnej doby. Sú obraz chodcov, z ktorých jeden reaguje na zverstvo činom. Sú obraz spoločnosti , kde vedúce postavenie má lož, faloš, demagógia, obrátenie hodnôt. Nikdy by som nepovedal, že vo veku 22 rokov vyslovím toto klišé. Hrubosť, primitívnosť, povrchnosť egoizmus a .... prosím Vás občania, tí čo ešte nepodľahli pandémii apatie voči sebe!, spoločnosti! A hodnotám, ktoré tu vzývame iba v malom, odkedy nás začiatkom minulého storočia vyhnali z polí a bez upozornenia, že kultúra sa musí tiež budovať.
Nás nechali slobodne budovať jeden horší štát za druhým..., my nie sme civilizovaní nositelia hrdej tradície Európy. Dajte šancu tým, čo ešte len prídu... prosím vychovávajte svoje deti zodpovedne. Oni majú šancu!
autor: Tomáš Krissak
