Prevádzkar indického pôvodu mi svojskou angličtinou natíska ešte známky, alebo pohľadnice, prípadne niečo na občerstvenie. Následne ho konfrontujem otázkou, ako je možné, že post office slúži zároveň aj ako maličká večierka na Slovensku. It´s biznis. Jednoduchá odpoveď, všetko sa predsa točí okolo prachov, a potrava je základnou ľudskou potrebou.
Naozaj je to tak? Peniaze nie sú všetko, ale predsa je pohodlnejšie plakať v Mercedese ako v autobuse, že... Ambíciou tohto článku nie je odsudzovať peniaze, ako ľudský výtvor bol ich pôvodný zámer rozumným riešením nerovnomerného výmenného obchodu. Čo je ale hlavným predmetom mojej kritiky, je práve ľudská nenásytnosť.
Neustály chtíč, honba za niečím vecným, ktoré by malo priniesť nehmotné uspokojenie. Už tu je do oči bijúca nelogickosť materializmu. Žiaľ, trendom dnešnej modernej spoločnosti (respektíve veľkomiest, ktoré ale stoja na čele mienkotvorby) je viesť plytký rýchly život so zameraním sa na vecné zabezpečenie seba a svojej rodiny, a na ostatných sa vykašľať.
Poďme ale hlbšie do problematiky plnohodnotného života v 21. storočí. Aká je odpoveď na otázku prežitia dobrého života?
Obzvlášť v dnešnej dobe je nesmierne ťažké, priam nemožné dôjsť k jednotnému názoru. Za všetko môže opäť ľudská nenásytnosť, v tomto prípade ide o čo najväčšie možné domáhanie sa všakovakých slobôd. Sloboda slova, sloboda názoru, sloboda hentoho, tamtoho, pred všetko napchať slovíčko sloboda a hurá, máme pocit že sme získali niečo, bez čoho sme si doterajší život nedokázali predstaviť. Myslím si ale, že pravý rozmer moci slobody nie je úplne jasný jej vymáhačom.
Sloboda bola/je hlavným motorom ľudskej kreativity. V takomto znení to vyzerá, že si sám odporujem. Áno, kreativita a pokrok predstavujú nepochybne dôležitú zložku civilizácie, bez (niektorých) moderných technológií si už život naozaj nedokážeme predstaviť. Predsa len, človek je zviera a robiť si život pohodlnejším je nám dané pudovo. No to primárne, to vzácne, čo robí z človeka človeka je predsa jeho rozum!!! A práve nedostatok rozumnosti nahradený ukájaním pudov je hlavnou črtou dnešnej „modernej“ spoločnosti. To sme teda dopadli...
Naspäť ale ešte ku slobode. Čo znamená sloboda? = robiť si čo chcem. Oslobodiť sa od všetkých povinností, názorov, od spoločenského tlaku tradície, ktorý mi chce určite len ublížiť, veď predsa to je už staré, to nie je „cool“, to čo už bolo je dávno prekonané, treba hľadať neustále niečo nové, nejakú novú „blbú“ zábavku, len z detského trucu voči rozumnej tradícii.
Stačí nájsť fanatika, ktorý si zmyslí doslova hocčo, spíše to hoc len do formy webstránky, a hurá – nový priekopnícky návod na dobrý život je na svete. Bez výraznejšieho premýšľania, stačí že dotyčný magor nájde zopár fandov a v „dream lande“ – Amerike je na svete nová teória stavajúca sa na roveň niekoľko storočí trvajúcim, neustále sa zdokonaľujúcim koncepciám dobrého života, viac menej od zakladateľov našej civilizácie – grécki velikáni ako Platón a Aristoteles.
Samozrejme, v Amerike je najvyššou prioritou sloboda, a preto rôzne výplody chorých myslí sú prijímané kladne zo strany vládnuceho orgánu, čo vedie k legálnemu presadzovaniu svojských myšlienok (liberalizmus, scientizmus, emotivizmus... všetky možné –izmy). Čím viac slobody človek má, o to viac je zodpovedný za svoje konanie, pretože rozhodnutie je len a len na ňom samotnom, pričom je konfrontovaný nesmiernym množstvom rôznych teórií, ktoré nestíha ani len povrchne preštudovať. Stojí to za to?
Myšlienka v najväčšom múzeu sveta znie: „Nič na svete nie je isté, okrem zmeny.“ Je preto jasné, že svet je miesto s neustálou zmenou, pričom platí staré známe 100 ľudí – 100 chutí, no myslím, že súčasná „chuť“ nie je to pravé orechové, pokiaľ si chce človek uctiť tradičné hodnoty čestnosti, poctivosti, úprimnosti, lásky a dobra, o ktoré usilovanie sa robí svet krajším miestom pre nás aj pre naše okolie. Nehovoriac o tom, že život v spoločnosti s rovnakou predstavou spoločného dobra je naozaj ten zmysluplný.
Aby som nevyznel len ako idealistický snílek, riešenie dnešnej modernej krízy spoločnosti vidím v zmene vládneho systému (napr. na monarchiu, prípadne oligarchiu) na čele s ľuďmi, ktorým ide naozaj o spoločné dobro, pričom myslím, že ich aj v našej politike nájdeme, len nie sú takí výrazní, pretože im chýba najsilnejšia podpora – podpora nás, ľudu. Je mi viac než jasné, že tu nejde len o politické zriadenie, no predsa má vedúcu funkciu. Na čo sa ale treba primárne zamerať je jedinec, na nás samých, na naše konanie a uvažovanie.
Verím v lepší svet. Verím, že ľudstvo ten potenciál má, iba je momentálne ukrytý hlboko pod pokryteckou pozlátenou škrupinou konzumného spôsobu života. Snažme sa každý v sebe nahliadnuť pod túto škrupinu a objaviť ten pravý poklad, ktorým je život v láske k ľuďom. Tam je ukryté to pravé plnohodnotné šťastie, nie na bankovom konte.
autor: Ján Grebáč
