Julka bola nervόzna a podozrievavá. Známi sa okolo nej dlho neudržali – dokonca aj tí, čo mali tie najlepšie úmysly, zanedlho od nej odišli. V sobotu som jej zvyčajne pomohol s nákupmi a umyl jej dlážku a na nedeľu ma požiadala, aby som ju vzal do kostola. Keďže trpela na sklerόzu multiplex, nemohla už kráčať sama a auto sme nemali. Keď sme s ťažkosťami vystúpili hore schodmi do električky, niekto jej vždy uvoľnil miesto a ja som sa skryl na chvíľu v zástupe. Priznám sa, nebolo mi ľahko podopierať pod pazuchami chorú ženu, ani nie kvôli fyzickej námahe, ale kvôli ľuďom. „Čo si o mne len pomyslia?“ Raz náhodou prechádzal po ulici jeden z mojich profesorov, hodil na mňa veľmi čudný pohľad, skoro som zhorel od hanby. Človek je tvor slabý a my ľudia zvykneme dávať často príliš veľkú váhu na vonkajšie veci, hlavne čo si o nás tí druhí myslia.
Julka nebola spokojná najmä so svojím lekárom. Trvala na tom, aby som k nemu zašiel a zistil, prečo ju nelieči. Dlho som odkladal túto žiadosť, ale nakoniec som sa predsa len odhodlal. Dvere sa otvorili a ja som vstúpil dovnútra. „Prichádzam kvôli Julke.“ Lekár takmer odpadol, ale predsa sa ovládol. Bol to rozumný človek a trpezlivo mi vysvetlil, o čo ide. „Na túto chorobu nie sú lieky a žiadne kúpele alebo liečenie jej nepomôžu. Naozaj nemôžem pre ňu urobiť nič! Pomaly bude stále viac ochrnievať, až nakoniec skončí nehybnosťou na lôžku.“ Predsa však súhlasil s tým, že urobí niečo, aby ju uspokojil. Obával som sa, ako pri svojej hnevlivej povahe zareaguje. Na prekvapenie prijala všetko chladne a ticho. Obdivoval som Julkinu silnú vôľu žiť dôstojne, bránila sa akémukoľvek prejavu chorej osoby. Jej pohybové schopnosti sa pomaly zhoršovali.
V jedno sobotné popoludnie som zazvonil v dohovorenom čase na dvere, ale nikto neprichádzal. Už som chcel pomaly odísť, keď som zrazu začul tichý hlas zvnútra. „Už idem! Počkajte!“ Dvere sa pomaly otvorili, človeka som nevidel, až kým som sa nepozrel dolu. Julka sa pohybovala iba po štyroch a vlasy mala zlepené uschýnajúcou krvou. Pomohol som jej na nohy. Stopy krvi boli aj na chodbe. Chcela si zavesiť záclony na okno a neudržala rovnováhu a spadla tak, že si udrela hlavu o radiátor pod oknom. Prezrel som izbu a skutočne stopy krvi boli na radiátore, ako aj na parketách. Vzal som kýbel s vodou a očistil zaschnutú krv a chcel som volať do nemocnice alebo na sociálny úrad. Julka sa silou-mocou bránila. Mala strach, že jej vezmú byt a pošlú ju do starobinca. Tá myšlienka ju doslova desila. Uisťovala ma, že bude v poriadku. Po pár týždňoch mi odľahlo, keď sa objavila na obzore nová skupinka študentov. Medzitým Julka vyhnala každého zo svojej blízkosti. Keď ma poslala do obchodu, skontrolovala každú korunu, či ju neklamem. Medzi novými študentmi bola aj Mária Liesková z Brestovian, ktorá zostala s Julou až do konca.
Julkin zdravotný stav sa začal pomaly, ale iste zhoršovať. Moja posledná návšteva sa odohrala už v nemocnici kdesi na Hlbokej ceste. Zdravotná sestra mi ukázala posteľ v miestnosti preplnenej ťažko chorými. Ledva som mohol Julku rozoznať. Očividne schudla. Podišiel som k nej. Osoba, ktorá chcela tak veľmi žiť dôstojným životom, tu ležala bezmocne a ticho bez pohnutia. Keď som k nej podišiel, pozdravila sa so mnou slabým hlasom. Povzbudzoval som ju slovami o tom, ako sa jej zdravie zlepší, znova sa uzdraví a vráti sa do svojho bytu, ktorý jej bol veľkým útočiskom na tejto planéte. Zdalo sa mi, že sa tomu potešila. Ani som si neuvedomil, že to je naše posledné stretnutie. Pomaly som sa zdvihol na odchod. Nedalo mi však, aby som sa jej pri rozlúčke nespýtal: „Teta Julka, čo si myslíte, má viera v Boha nejaký zmysel?“ Okamžite zareagovala. Musel som sa skloniť, aby som počul jej tichý hlások, a tieto slová mi navždy zostali v pamäti: „Ako to, že sa vôbec pýtate? Predsa viera je ako tá bačka, o ktorú sa človek môže opierať po celý život!“ Tento jej odkaz bol pre mňa posledným darom za tie roky, čo som k nej chodil. Rozlúčil som sa s ňou a sľúbil som, že sa znovu vrátim na budúci týždeň, cez návštevné hodiny. „Tak už choďte!" Povedala tichým hlasom a ledva zdvihla oči.
Keď som sa o týždeň dostavil na Hlbokú cestu, zdravotná sestra sa na mňa nechápavo pozrela. Julkina posteľ bola zložená a všetky prístroje upratané. Spýtal som sa sestry: „A do ktorej miestnosti ste Julku preložili?“ Sestrička sa znovu na mňa nechápavo pozrela. Konečne som pochopil. Nechcelo sa mi veriť, že Julka je už preč. Osoba, ktorá chcela tak veľmi žiť. Zakrátko sa mi ozvala Mária. Stretli sme sa v pohrebníctve naproti Manderle. Tým sa táto kapitola uzavrela. Uvedomil som si, že som to nebol ja, čo som pomáhal Julke, ale bola to skutočne Julka, čo mi najviac pomohla, pomohla mi pochopiť zmysel života. Navštívil som jej hrob, položil naň biele chryzantémy a rozmýšľal som nad tým, ako sa opierať o tú „bačku“, ktorú mi Julka naposledy pripomenula používať vo svojom živote. Nevdojak mi prišla na myseľ skladba skupiny Elán: „Na všetko krásne zostal čas, keď dozrie láska v každom z nás, to málo, čo tu sme, postačí nám... a niekto niekde vie, že sme, on stráži naše láskanie, náš príbeh nekončí buchnutím dvier!“
Autor: Peter Šiška
