Celý život je mozaikou strát a nálezov. Zo skúsenosti viem, že najväčšie poklady nájdeme, keď ich cielene nehľadáme, keď život jednoducho necháme plynúť správnym smerom. Nedá sa žiť len na spôsob „nejako bolo, nejako bude“, potrebuješ zmysel, aby si vedel, kam smeruješ tým, že zotrvávaš vo všednosti bežného dňa, že si práve s tým, s kým si, že robíš to, č o robíš. Že sa nevieš rozhodnúť, či zostať, odísť alebo prísť. Váhaš. Zvažuješ možné riziká, a tak ti pomedzi prsty uniká niečo podstatné, niečo, čo má pravý zmysel, no ty si stále neprišiel na to, čo to vlastne je. Prečo? Si len človek... (chabá výhovorka!)
Často premýšľam nad životom. Uvažujem, či som tam, kde som chcela, či robím to, čo ma baví, či si napriek mnohým pádom a zlyhaniam môžem povedať: „neľutujem“. Môžem. Mnohí nechápu moje rozhodnutia a postoje, ale veď mne bude úplne stačiť, ak to pochopia aspoň tí, na ktorých mi záleží. Dúfam, že raz áno. Každý deň ďakujem Bohu, že mi dal znova šancu žiť lepšie. Život je obrovský dar, nie sme tu náhodou, nie je náhoda, že sme sa stretli s ľuďmi, ktorých neznášame, a nie je náhoda, že sme naďabili aj na takých, ktorí nám nie sú ukradnutí. Je len na nás, akou cestou sa vyberieme – ty si možno zvolíš útek a budeš ho ospravedlňovať dobrým úmyslom a tým, že nezabúdaš na budúcnosť, možno sa nikdy nerozhodneš pre návrat, možno sa vrátiš, možno budeš váhať pridlho... A v tejto spleti možností je predsa jediná správna.
Človek je vraj rozumný, v hĺbke srdca vždy dokáže rozoznať, čo je dobré a čo zlé. Nič medzi tým neexistuje. Žiadne polopravdy, nedopovedané príbehy, zamlčané výlety. Pre mňa je (a dúfam, že navždy zostane) čierna čiernou a biela... Ale veď to už poznáte. Všetko, čo nie je pravdou, je lož. Neznášam klamstvo. Akékoľvek. Asi vám napadla milosrdná lož. Nuž... Myslím si svoje. Otrepané príklady o tom, či povedať zomierajúcemu, že jeho choroba je definitívne smrteľná... Myslím, že je lepšie žiť v pravde, ako sa nechať živiť falošnou nádejou. Nemusíte so mnou súhlasiť. Ani to nerobte! Vytvorte si vlastný názor, nechajte sa inšpirovať, ale vyberte sa vlastným spôsobom. Treba si dať poradiť, ale nebezpečné je slepo počúvať. Každého ovplyvňuje aj prostredie, v ktorom sa nachádza – ak sa každý deň stretávate s ľuďmi, ktorí sa najviac tešia na pohár piva či vína a debaty o tom, čo mohlo byť a nikdy nebude, ktorí sa len tvária, že veciam rozumejú, ovplyvní vás to; ak dáte šancu ľuďom, čo konajú promptne, dokážu si priznať chybu, neboja sa zmeny, žijú svoju vieru, aj to vás nepochybne ovplyvní... Človek nerozumný, ktorý váha? Ťažko povedať, no z pohľadu ženy viem, že potrebujeme istotu. Oporu, ktorou nám môže byť napríklad muž. A muž, pri ktorom sa cítime neisto, je nám v podstate nanič. Okrem istoty potrebujeme rozhodnosť. Osobne neznášam slovo „neviem“ alebo vetu „ako chceš, mne je to jedno“, vlastne ma uráža to, že niekomu nestojím ani za to, aby sa pokúsil venovať mi čas svojho rozhodnutia. Iste. Nesprávne rozhodnutie zraňuje. Čo je však horšie – odraziť sa od dna a stúpať vyššie, či stereotypne zotrvávať na hladine neistoty a nekonečného čakania?
Aj pády majú svoj zmysel. Mnohým z tých mojich doteraz nerozumiem, no mnohé som už pochopila. Zlyhania človeka posilňujú. Ale len vtedy, ak dokáže veci zmeniť k lepšiemu, a to je väčšinou vtedy, ak je vyzbrojený istotou a rozhodnosťou. Mojou istotou je Boh, pre ktorého som sa kedysi dávno rozhodla. Hoci som od neho niekedy ďalej, inokedy mám k nemu bližšie, viera mi vždy neuveriteľne pomáha. Niekedy mi návrat do správnych koľají síce trochu dlhšie trvá, ale stále aj tak viem, že smerujem tam, kam chcem, že robím to, čo chcem, že svoj čas venujem ľuďom, ktorým chcem. A preto sa cítim neuveriteľne slobodná.
Autorka: Lenka Loncová
