Pred nedávnom sa na našom dvore objavil holub. Nemohol lietať. Bol zranený. Všimol som si jeho túžbu odletieť, vznieť sa do priestoru, ale zranenie ho nútilo zostať na zemi, kým jeho túžba sa vznášala, kdesi v šírom priestore. Spoza obloka som pozoroval jeho osud. Prišli k nemu i iné holuby, ktoré sa mu snažili pomôcť, možno poradiť. Možno prileteli, aby s ním komunikovali, aby nebol sám. Bolo mi ho ľúto, tak som mu hodil omrviniek zo suchého rožka. Nezobal, iba sa ustráchane pozrel na jedlo a pomaly sa utiahol späť do svojho kútika.
Prileteli iné holuby, ktoré odrobinky pozobali a odleteli preč. Holub zostal sám so svojou bolesťou na tele i na svojej osamelej duši. Vonku sa spustil dážď. Holub sa ešte väčšmi prikrčil vo svojom kútiku sledujúc padajúce studené kvapky dažďa. Ráno vyšlo slnko. Teplé slnečné lúče sa opierali o premoknuté chodníky. Na chladnom obrubníku ležalo už len bezduché holubie telo. Odišiel. Posledný krát rozpäl svoje krídla, vzniesol sa ... Bol sám, opustený, premoknutý, zranený a hladný...
Autor textu: Ľuboš Hamaj
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
25. feb 2006 o 06:00
Páči sa: 0x
Prečítané: 747x
Nelietajú
Ulice našich miest sú plné holubov. Sedia na chodníkoch, rímsach historických budov, prechádzajú sa po námestí. Majú svoj svet ukrytý v nekonečnom priestore. Ich krídla poznajú každý závan vetra, každé zákutie ukryté v tmavých a chladných uliciach miest. Ich holubí život je určený vzlietnutím i pádom, ktorý sa opakuje v nekonečnej sínusoide života.
Prvý pokus
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
