Otec pri pôrode

Dnešný oteckovia, sťaby asistenti pri pôrode, sú pyšný na svoju prítomnosť v pôrodnici. Absolvujú spolu s budúcou mamičkou prípravu na pôrod. Spolu si naplánujú termín pôrodu. Lebo aj to sa dá. Lekári sa im najvšemožnejšie podriaďujú a vychádzajú v ústrety. Veď tak to má byť a aj to chceme. Na čas zrodenia nového človiečika čakajú vyzbrojený videokamerou a fotoaparátom. Všetko treba zachytiť hneď od začiatku. Práve nad týmto mi postáva rozum. Pripadá mi to trochu choré. Kto už len túži mať v albume fotku upotenej , v tvári červenej, vysilenej a ubolenej mamičky? Z útrob matkinho tela tlačiacu sa krvavú hlavičku novorodenca? Pokrčené bábätko ešte s neodstrihnutou pupočnou šnúrou? Áno. Pôrod skutočne taký je. Klobúk dolu pred odvážnymi oteckami. Ja som videla iba raz pôrod naživo a stačilo mi. Potom som ešte dva krát rodila sama.
Viete prečo si prítomnosť môjho otca pri pôrode vážim viac? Lebo to mal ťažšie. Neabsolvoval žiadnu fyzickú ani psychickú prípravu. Musel privolať babicu. Zohriať vodu. Vyžehliť plachty a uteráky namiesto sterilizácie. Pomáhať vytlačiť dieťa na svet. Nedalo sa pomôcť injekciami či infúziami. Ukľudňovať manželku a byť jej oporou. Odkiaľ to všetko viem? Určite nie z fotografií? Jednak sme fotoaparát nemali, ale hlavne otec tam plnil inú dôležitú funkciu ako fotografa. Rozprávala nám to mama, keď sme si večer ľahli do postele a ešte sa nám nechcelo spať a v televízii nešlo desať prudko zaujímavých programov. „Rozprávaj nám o tom, ako sme sa narodili?“, prosili sme mamu. Verte , že deti to zaujíma. Mama svojim rozprávaním urobila pre nás z otca hrdinu aj bez fotografií. Nevieme, či to všetko len chcel? Či ho viedol obyčajný ľudský pud, pomôcť svojim deťom na svet? Či vtedajšie chabé podmienky nášho zdravotníctva?
Oteckovia buďte naďalej pri pôrodoch, len to prehnane nezviditeľňujte.

Autorka textu: Anna Urbanská

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)