Čakám na ten moment, keď moje slová začnú mať váhu alebo začnú vypovedať o prežitých príležitostiach. Som príliš mladý, aby som mohol rozprávať o živote bez istých pochybností, bez toho, aby som si o dva dni nepovedal, že to bolo bláznovstvo. Je to ako čakať na neznámej stanici, kde istú chvíľu čaká každý z nás. Ja čakám, rátam minúty a dni, o ktorých neviem, kedy a či sa vôbec skončia. Čakám a ani neviem na čo. Neviem nič, neviem ani to, aká je to stanica. Neviem, či príde vlak, autobus, taxík, bicykel alebo či nebudem musieť ísť pešo. Nemám absolútne žiadne potuchy, kde mám vystúpiť. Či pôjdem na konečnú alebo sa zveziem iba pár zastávok. Čakám s odhodlaním na moment, ktorý raz určite príde, ktorý využijem naplno, keď nastúpim bez rozmýšľania a nebudem chcieť vystúpiť, aj keď budem musieť.
Najhoršie je to, že k čakaniu neodmysliteľne patrí akási úzkosť, akýsi skrytý, občas až viditeľný strach. Bojím sa iba toho, že to bude rýchlovlak a jeho nasledujúca zastávka bude aj jeho konečnou zastávkou. No jedno viem. Viem, že ak to nebude aj moja posledná zastávka, tak hneď po tom, čo vystúpim, budem opäť čakať. Opäť sa postavím na nejakú neznámu stanicu a budem čakať na ten správny moment. Tentokrát už s o niečo menším strachom. Viem, že budem cestovať, kým budem vládať, aby som mohol nastúpiť a ísť cestou, ktorú zatiaľ nepoznám. Aby som mohol robiť to, čo ma čaká, bez rozdielu od toho, či to bude ťažké alebo ľahké. A aby som sám pred sebou nevyzeral ako absolútne nevedomý človek, tak dúfam, že viem ešte jednu vec.
Myslím si, že svoju cestu zakončím tak, ako som ju začal. Neviem, či to bude dobrý koniec alebo zlý, neviem ani to, či to nebude náhodou ten najhorší z možných koncov. No stále si myslím, že aj na konci budem čakať. Čakať na koniec, tak ako stále čakám, keď sa na cestu iba vydávam so strachom úplne rovnakým, ak nie ešte väčším. Jediné, čo chcem, je, aby mala moja cesta viac začiatkov ako koncov. Aj keď ja nikdy nebudem vedieť, ako to naozaj bolo. No chcem, aby si ľudia povedali: „On ešte neskončil,“ tak ako neskončil ani jeden človek, ktorý dokázal v dobrom ovplyvniť druhého život.
Autor: Roman Petrušek
