Skúška a iné katastrofy

Ako taký rituál vyzerá? Začne sa ráno. Vstanem o hodinku skorej, aby som si ešte prečítala zopár stránok učenia. Umyjem sa, urobím si kávičku, zapálim si cigaretu a čítam si poznámky. Potom sa oblečiem do šťastného kostýmu, ktorý je čerstvo vybratý z čistiarne, zviažem vlasy do copu, jemne prejdem mihalnice maskarou, obujem šťaťsné topánky, zbalím index, 2 hárky čistého papiera, poznámky a som pripravená na odchod. Strčím si do uší nejakú dobrú hudbu, zíjdem o poschodie nižšie odomknem dvere zakričím na mamu „Už odchádzam“ a idem. Cestou na zastávku (zásadne nesmiem chodiť na skúšku autom) mám presnú trasu ktorú prejdem a hneď ako dorazím, prichádza autobus. Nasadnem, vždy je voľné moje miesto na ktoré si sadnem, vytiahnem z kabelky poznámky a čítam. V polovici cesty zabalím učenie a zasnívam sa. Vystupujem až na konečnej odkiaľ sa prejdem na fakultu. A tu môj rituál končí.

A ako to bolo v stredu? Katastrofa. Ráno ako zazvonil budík som ho prestavila o pol hodinku ďalej. Keď som konečne vyliezla z postele, umyla som sa urobila si kávičku, zapálila cigaretu, ale nezačala opakovať. Obliekla som sa do šťastného kostýmu, učesala vlasy do copu, pretrela mihalnice maskarou, obula si šťastné topánky, zabalila si index, 2 hárky čistého papiera, poznámky a bola som pripravená na odchod. Strčila do uší dobrú hudbu, zišla som o poschodie nižšie a koho vidím vo dverách. Môj otec. Nikdy ho nestretávam pred skúškou... nikdy.. zvolala som „Nie ty tu nemáš byť, všetko pokazíš“. Tak sa na mňa len usmial a povedal „Odveziem ťa kúsok?“ moje „Nie, nemôžeš“ mu stačilo, aby s usmevom privolal výťah. Už som vedela, že je zle. No aj napriek tomu som otvorila dvere a zavolala „Už odchádzam“.
Samozrejme že ma otec s výťahom počkal, tak som teda išla s ním. Vyšla som z domu a čo nevidím navaleného snehu a ešte k tomu aj tá poladovica. Tak som teda vyšla na cestu a bola som nútená ísť namiesto mojej zvyčajnej trasy po ceste, aby som sa v mojich šťastných topánkach nezabila. Prišla som na zastávku a došiel autobus. No moje „šťasťné miesto“ nebolo voľné, ale keby len moje, autobus bol prepchatý do posledného centimetra. Autobus vyrazil a viezli sme sa. V polovici cesty sa autobus vyprazdnil. Tak som si sadla, vytiahla učenie a začala opakovať. A
potom to prišlo. Na ceste absolutny chaos, všetky autá stáli. Tak som vystúpila nakoľko ma začal tlačiť čas a presadla na električku. Vtedy som si všimla že mám totálne špinavé nohavice, lebo ma nejaký mudrlant v autobuse okopal. Nikedy nechodím zašpinená na skúšku, naozaj nikdy. Cesta električkou bola rýchla a bezbolestná, no prišla som o záverečnú fázu rituálu. Došla som do školy a začala som rozmýšlať ako toto môže dopadnúť a jediné čo mi napadlo bolo to, že nech to dopadne akokoľvek po tejto skúške sa začnú prázdniny a nebudem sa musieť chvíľu učiť.

Skúšku som napísala, no výsledok sa dozviem až v utorok.


Autorka textu: Katarína Kralovičová

(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)