Ja viem, že mám krízový vek , hormóny prestali pracovať, klimaktérium ako vyšité. Čo som kedysi milovala, mi dnes veľa nehovorí – len v sne a spomienkach sa mi to vracia s neutíchajúcou nostalgiou. To vášnivé prežívanie , ta sebazničujúca odovzdanosť – sú už dávno minulosť, ako keby to bol niekto iný, a nebyť artefaktov, ani neverím, že som to bola kedysi ja. Tak vášnivá, milujúca, vzdorovitá a aj odovzdaná.
Potom matka – robila som neuveriteľné čudá a užívala som si každý deň so svojím synom, ani chvíľu som nepochybovala, že čo robím, robím dobre. Šesť rokov. Život na film. Nič neľutujem, ani kariéru, ani to, že som na to ťažko doplatila finančne. Vychovala som úžasného človeka, len som ho, ja vždy obmedzovaná, nenaučila, že všetko niečo stojí. A že nie každý má to privilégium finančne dobre zabezpečeného zázemia – a že teda jeho životný posun stojí môj životne znížený kredit. To proste nevníma – lebo som ho naučila, že má právo chcieť a dostať, keď sa snaží. Za akúkoľvek cenu. Aj za cenu potrieb a snov tých druhých.
A potom práca – zobrali mi ju, lebo „šetrenie a prepúšťanie“. Pre nikoho z tých, čo rozhodujú, nie je dôležité, aká profesionálne som. Dôležitá je odpísaná kolónka „zrušené miesto“. A potom ešte – príliš veľa vie a je stará.
No, robím, čo môžem – bojujem so systémom, bojujem so sebou – kde sa začína a končí medza sebaúcty a neasertívnej pokory , len aby som prežila, ešte neviem. To len teraz objavujem. Ale som spolovice Detvianka a spolovice Moravanka.
Po babičke som zdedila zmierlivú povahu a lásku k radostiam života a po mame sa viem zaťať a biť sa do krvi za svoju pravdu a spravodlivosť. A tiež sa úžasne baviť.
Len teraz sa mi už nechce nič.
A to nie je asi dobre.
Autorka: Jana Minková
