Napodiv, aj keď som jej vysvetlila, že som to nebola ja, nechcela mi veriť. Stále sa mi stáva, že aj ľudia, ktorí ma nepoznajú, len ma vidia, sú z mňa naštvaní. Prečo? Minule som šla do školy, lebo moje najstaršie dieťa má špeciálnopedagogické potreby, a na chodbe ma odchytila učiteľka triedna. Na môj pekný úsmev (aspoň si myslím) začala na mňa kričať. Po troch minútach som vyrozumela, že čosi chce. Po troch ďalších z nej vyliezlo, že synátor jej nedoniesol nejaký zošit, ktorým mal deklarovať, že doma pracuje. Potom kričala, že sa s ním doma neučím. Ja neviem, ale nemala by učiteľka náhodou učiť v škole? Ja predsa nemôžem suplovať jej lajdácku prácu na hodine- Viem, o čom hovorím. Pochádzam z učiteľskej rodiny. A tiež som učila. Ale takto som si nedovolila ani na Rómskeho rodiča. Nuž, preto si myslím, že ma život psychicky ničí. Akosi každého rozčuľujem. Ale - ešte že mám svoju rodinu. Tá mi dá vždy za pravdu.
Autor textu: Nataša Sallaiová
(Blog Prvý pokus je určený novým autorom, ktorí chcú uverejniť len jeden článok, alebo sa chcú podľa reakcií naň rozhodnúť, či písať pravidelne.)
18. mar 2006 o 06:00
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 033x
Život ma psychicky ničí, ale nedám sa
Možno som šťastný človek. Každý mi to hovorí - máš tri deti, muža, ktorý ťa miluje, auto, dom... Akosi mi to nestačí. Neviem prečo. Možno preto, že aj ľudia, ktorí ma nepoznajú, na mňa reagujú neprimerane. Stalo sa mi, že som v zastúpení - vyhrala som akúsi súťaž - naštvala osobu, ktorá ma nikdy nevidela. Žena, ktorá ma zastupovala, teda išla po moju cenu, sa vraj tvárila tak hnusne, že tá druhá - ktorá so mnou spolupracovala, si myslela, že som to ja... No katastrofa. A tak na mňa zanevrela, že prestala so mnou spolupracovať.
Prvý pokus
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
