Pred desiatimi rokmi sa k nám v Matrixe opäť priblížilo Platónovo podobenstvo o jaskyni, vďaka jazyku dnešných mýtov a techniky sme mnohí na chvíľu začali premýšľať o tom, čo je vlastne realita okolo nás. Heideggera či Schopenhauera dnes už nepozná temer nik, jazyk Morfea je ovela ľudovejší.
Dnes som videl Avatara a viem, že ďalší veľký príbeh je na svete. Keby ho videl môj peruánsky šamanský učiteľ, zrejme by len naširoko rozhodil rukami a smiechom by sa chytal za brucho s otázkou - "tak takto vám to treba ukázať, aby ste pochopili?".
Len z jediného mám obavu. Že ľudia vyjdú z kina a ďalej budú žiť v tom, že všetko so všetkým je prepojené len tam, na inej planéte, niekde vo vesmíre. Že len tam je možné čerpať múdrosť zo stromov, žiť v harmónii so všehomírom navôkol. Že príroda ako všobíjmajúca božská sila koluje v každej bunke tela len im, vznešeným modrým bytostiam žijúcim na stromoch. A že my sme naozaj tí hlúpi, čo do rozprávkových svetov chodíme len lúpiť, zabíjať a plieniť.
