Žijeme v 21.storočí. Žijeme na Slovensku. Napriek tomu, alebo možno práve preto si niekedy človek len tak pre seba pomyslí, či tieto dve vety môžu spolu koexistovať vo vzájomnej synergií.
Je to dané históriou, lokalizáciou štátu, alebo azda náturou Slovákov? Mierim k nedávnej predreferendovej kampani Aliancie za rodinu, kedy sa na nás zo všetkých strán húfne valili toľké informácie a dezinformácie, že aj v nezaujatom pozorovateľovi museli evokovať určité stanovisko. Sám som mal pocit, že Aliancia za rodinu sa podprahovými metódami snažila ľudom vsugerovať ich videnie reality, v ktorej po eventuálnom neúspešnom referende a následnom schválení zákonov, ktoré postupne prijímajú štáty naprieč celou EÚ, sa homosexuáli doslova vrhnú na detské domovy a v masách si začnú adoptovať všetky deti s najrozličnejšími, a to hlavne nekalými úmyslami. Čím je to? Nepochopením? Veď gejovia a lesbičky – to nie sú len sporo odení cirkusanti pretŕčajúci sa na Gay Pridoch. To sú účitelia, lekári, manažéri a úspešní ľudia, ktorí by určite dokázali deťom poskytnúť rodinné zázemie a útočisko. Môžeme sa oháňať zvýšenou promiskuitou danej skupiny – ale nie je to taktiež výsledok nerešpektovania uvedeného vzťahu okolím? Čo viac môže posilniť partnerský vzťah ako rešpekt oboch rodín, okolia a dieťa?
Mne samému sa stal jeden veľmi zaujímavý prípad. Tak, ako v ostatné dni, som si robil svoju dennú prácu, lekársku vizitu. Porozprával sa s ľuďmi, ktorí sú v nemocnici nejaký ten piatok, vyšetril ich, proste rutina. Medzi "nováčikmi," teda pacientami, ktoré prijal kolega v nočnej službe, bol aj jeden mladý chlapec. Podvýživený, s omrzlinami po celom tele, s akútnym zápalom pľúc a amputáciou takmer všetkých prstov na oboch nohách.
"Čože sa Vám stalo, ako ste sa sem dostal?"
"Kamaráti mi zavolali sanitku, lebo som odpadol..." - odpovedal.
Po krátkom rozhovore, než som sa dostal k odbornému vyšetreniu, som sa dozvedel veci, ktoré ma nenechali chladným. Chlapec pochádzal z detského domova. Keď dovŕšil osemnásty rok, tak ako všetci ostatní, ocitol sa na ulici. Chodil po žobraní, peniaze prepil, cez deň fetoval a v noci spával v rozhľadni, kde teplota bola sotva len o pár stupňov vyššia ako vonku. Amputácia prstov nebola dôsledkom ani vrodenej cievnej poruchy, ani v dôsledku traumatickej príhody, ale jednoducho preto, že mu prsty odmrzli.
Množstvo ľudí si povie - no a čo? Mal si hľadať prácu, za peniaze sa mohol najesť a zohriať sa mohol v nejakom stane pre bezdomovcov. Mne však napadlo úplne niečo iné. Čo by som asi urobil ja na jeho mieste? V bezvýchodiskovej situácií. Som taký silný človek, že by som sa dokázal vzoprieť nešťastnému osudu? Alebo by som začal fetovať a vrhol sa do náručia imaginárneho vnímania reality? Človek zrazu nemá nič. Vôbec nič, ani najmenšiu šancu niečo zmeniť. Je hrozivé si to len predstaviť.
K lôžku tohto chlapca by sa mali prísť pozrieť všetci ľudia z Aliancie za rodinu – uvideli by ako skončia mnohé "šťastné" deti z detských zariadení. V začarovanom kruhu smútku a beznádeje. Alebo sú azda dve milujúce matky, poprípade dvaja nevlastní otcovia, ktorí by mu zabezpečili budúcnosť, vzdelanie a poskytli zázemie, pre opustené dieťa na dlažbe tá horšia alternatíva?
