Iné časy

Boli časy,keď sa náboženstvo (kresťanstvo, islam, ich vetvy...) šírilo ohňom a mečom. Vojny boli považované za sväté a beda tomu, kto o tom zapochyboval. Takto demoralizujúci jedinci boli odsúvaní na okraj spoločnosti. Väšina spoločnosti bola zatiaľ uchlácholená chlebom a hrami, alebo mala dosť svojich starostí, ako prežiť, a preto sa k tomu nevyjadrovala. Vtedajší víťazi boli doma oslavovaní a náboženskou vrchnosťou náležite odmeňovaní. Tým, čo zahynuli v boji bola prisľúbená blaženosť po smrti. Páchali sa vojnové zločiny, ale keďže neexistovala žiadna ženevská konvencia, ani podobné zmluvy, v mene cieľa to bolo povolené. Povolené, ale iba víťazom. Porazení boli samozrejme osúdení a potrestaní. Časy sa zmenili.Dnes sa ohňom a mečom šíri pre zmenu demokracia (Afganistan, Irak...). Vojny sú považované takmer za "sväté", prinajmenšom posväcované súčasnou demokratickou vrchnosťou. Ak by sa našiel niekto, kto by zverejňovanému podaniu vojen odporoval, bol by médiami zahanbený a ukázaný v najhoršom svetle. Keďže je dnešná demokratická spoločnosť uchlácholená dostatkom a zábavou, ani ju nenapadne sa takémuto podaniu vojen vzpriečať a beztak má každý dosť starostí o svoje vlastné pohodlie. Hrdinským bojovníkom vzdáme slávu a nejaké odmeny, tým zahynulým čestný pohreb a veniec prinesie možno aj prezident. Máme tu vojenský tribunál, ktorý súdi vojnové zločiny. Ale aj keď je demokracia, stoja pred ním len porazení. Víťazov, ktorí rozpútali vojnu napríklad v Iraku pred neho nikto neprivedie. Naozaj sa časy zmenili?