Môj prvý deň v práci

Prvý deň v práci, po presne šiestich rokoch. Poznáte ten pocit, keď je všetko nové a tešíte sa. Chvalapánubohu som zistil, že už šéfka personálneho je veľká srandistka, pretože nás s kolegyňou príjima vo svojej kancelárii s novým perom v ruke, ktoré jej dala staršia kolegyňa. Musí ho jednoducho používať , aby ju neurazila. Poradil som jej, aby ho vždy používala okato, keď dotyčná kolegyňa príde do jej kancelárie. O niekoľko minút sa tak stane a naozaj v tom momente ľutujem, že nie som vlastníkom tohto unikátneho pera. Rehocem sa vnútorne( nahlas sa neodvážim), aby som neodplašil ostatných a aby si to ešte so mnou náhodou nerozmysleli.Druhou časťou je stretnutie s ďaľšou pracovníčkou personalistického oddelenia. Tá nám od začiatku začína vysvetľovať históriu firmy s takým nadšením, že ak by boli okná pozatvárané, čo nie sú, tak tam už po desiatich minútach zaspíme. Už teraz kolegyňa, nezabudne pripomenúť, že je vyštudovaná psychologička, čo ma preberie z letargie, a začínam sa chovať normálne, vnímať jej prednášku, tváriť sa zainteresovane, žiadne čudné pohyby tela. Tak, aby nezistila, že som nejaký prípad, ktorý by mala viac študovať . Prežil som to.Potom nasleduje finálna časť prvého dňa. A to je predstavovanie kolegom. A nielen tým, s ktorými budem priamo spolupracovať, ale aj tým, ktorých za celý rok vôbec neuvidím. Ale keďže som extrovert, tak mi to nerobí absolútny problém. Divím sa, koľkým zbytočným ľudom( aspoň nateraz) som predstavený. Naopak užívam si tie pohľady, ktoré si ma premeriavajú a tuším, že po zabuchnutí dverí nasleduje náležitá diskusia o parametroch, výzore a oblečení nového kolegu. Niektoré ženské pohľady nezabudnem. Keby mohli, tak sa na mňa vrhnú alebo si hneď vypýtajú telefónne číslo. Ale mám to rád, tieto povinné jazdy prvých dní na novom pracovisku.Iný pracovný deň už nebude taký, ako ten prvý, budú všednejšie. To ma najviac mrzí, lebo ten úvodný je z tých najzábavnejších.