Budúci piatok je už dnes. Umyla som si vlasy, oholila nohy, vyhrabala tie pekné nové pančuchy na špeciálnu príležitosť (odložené tak bezpečne, že som ich ledva našla). Martinovi som prikázala, aby bol niekde v meste schopný ma kedykoľvek vyzdvihnúť a odviezť domov. Ale stále neviem, či pôjdem. Či sa mi bude chcieť ísť. Neviem, či sa mi bude chcieť ako na povel nasadzovať výrazy aká som rada že ťa vidím alebo chýbajú mi tie staré časy . Niektorých vidím nerada. A ani trochu mi nechýbajú tie stredoškolské časy (možno len fyzika...a ešte Terka). Mám radšej časy, ktoré sú teraz – ako vždy. Tiež som si nie istá, či budem mať chuť spomínať na početné alkoholové excesy (bohužiaľ, niektoré aj moje). A som si takmer istá, že sa mi nebude dariť ten pokrytecký smiech.
Drahý ma presviedčal, že by som mala ísť. On by vraj išiel. Iste, aj ja by som išla, keby sme mali čisto chlapčenský kolektív. Mužské spomínanie mi nevadí. Dokonca ma baví. To si najskôr treba vypiť – jeden, druhý, tretí... – a potom už len spomínať (na tú spolužiačku v tretej lavici, ktorej meno si žiadny z nich ani za toho nemôže spomenúť, ale mala fakt dobré... všetci vedia čo). To by ešte mohla byť zábava. Ale tie moje spolužiačky, to už je iná káva. My ženy sme smiešne. Oblečieme si to najlepšie, čo doma nájdeme a stoj čo stoj sa snažíme tváriť. Tvárime sa v jednom kuse. Že nevážime o pár kíl viac, že sa nám darí v práci, že sme šťastne vydaté alebo aspoň zadané a deti poslúchajú ako hodinky. Hovoríme rozprávky o tom, ako si budujeme úžasnú kariéru. Tie "menej šťastné" budujú tiež, ale rodiny. Máme partnerov či manželov - tých najlepších a najpozornejších (a že sme ich len dnes ráno mali chuť poslať niekam do čerta, je úplne nepodstatné). Ten náš je ideálny, aj ak práve žiadneho nemáme, o tom niet pochýb. Na ten jeden večer si vyfantazírujeme takmer princeznovské životy na zámku. Nech spolužiačky puknú od závisti. Najmä tie, ktoré mali v škole najviac frajerov.
Dnes som premýšľala (zase raz). Čo navariť na obed, ale hlavne mi hlavou behali všetky možné scenáre - čo sa asi tak na stretnutí bude diať, ako sa kto má, čo je nové... A... teraz si tieto svoje hypotézy pôjdem overiť. Radšej, ako by som sa to mala neskôr dozvedieť „z druhej ruky“. Tak idem. Idem si vymyslieť svoj vlastný život z rozprávky. A potom sa možno aj opijem so spolužiakmi. Idem vlastne len kvôli Terke. A tej poviem pravdu. Neprikrášlenú. Tá bude závidieť aj tak. A ja jej tiež. Úprimne. Konečne úprimne.
:)
