Oľga Gyarfášová "Páči sa mi najmä intelektuálna sloboda"

Z akej rodiny pochádzate?Normálnej. Usporiadanej. Nie bohatej. Nestraníckej. So správne postavenými prioritami. Boli ste veriaca rodina?Dostala som klasickú katolícku výchovu, najmä moji starí rodičia, s ktorými som v detstve trávila veľa času, boli hlboko veriaci ľudia, veľmi integrálne osobnosti, pre ktorých bolo náboženstvo, viera, návšteva bohoslužieb, sviatostí niečím prirodzeným a zásadným. Podľa vás, je dobré veriť v Boha?Viera v Boha patrí do intímnej sféry každého človeka, je na ňom, ako to vníma. Má to zmysel?Neviem presne, čo sa pýtate. Záleží na tom, čo kto z viery čerpá pre seba a svoje okolie. Vy sama, ste veriaca?Nie som neveriaca. Ale na margo tejto i predchádzajúcich otázok by som chcela povedať jedno – nemám rada delenie ľudí na veriacich a neveriacich, raz ktosi múdry (Anton Srholec alebo Karol Moravčík) povedal, že sú ľudia hľadajúci a nehľadajúci, to sa mi zdá relevantnejšie, keď už chceme dichotomizovať a rozhodne sa cítim bližšie k tým prvým. Snívate?Primerane.O čom najčastejšie snívate?Ležím na brehu mora, vlny šumia, slnko hreje, vietor prináša slanú vôňu mora a sladkú chuť diaľok....Väčšiu časť vášho života ste prežili v minulom režime. Ako sa vám v tom období žilo?Moja generácia (druhá polovica 50-tych rokov 20 storočia) sa nestihla nadýchať slobody konca 60. rokov, bol sme ešte primladí, avšak na vlnu disco či punk, ktoré prišli v 70.rokoch, sme už boli pristarí alebo „dotknutí“ vážnosťou roku 1968. Dospievali sme do normalizácie a obnovovanie poriadku poznačilo kľúčové stredoškolské roky. Učebnice literatúry, ktoré sa ešte stihli vydať v roku 1969, boli vyradené, v škole nás učili iba o jednoznačne pozitívnych hrdinoch z takých provizórnych zošitkov. Beatnikov a existencialitov sme objavovali v starých ročníkoch Revue svetovej literatúry a boli sme schopní stáť celé hodiny pred antikvariátmi, keď sa vo výklade objavil Kafka, alebo Joyce. Dôležitým zdrojom dobiehania „strateného času“ boli filmy – filmový klub v kine Mladosť alebo vo „Véčku“ boli miestom, kde sa stretávali ľudia, ktorých oficiálna kultúra nezaujímala, nemala im čo ponúknuť. Bezútešnosť 2.polovice 70. rokov vyvrcholila hysterickou (a najmä represívnou) reakciou štátostrany na Chartu 77. Viacerí kamaráti to pocítili veľmi osobne. Čo ste počas tých rokov robili?Keďže som už na strednej škole jednoznačne inklinovala k spoločenských vedám, rozhodla som sa pre štúdium sociológie. Prijali ma na externé štúdium, odbor však vzápätí premenovali na „marxisticko-leninskú sociológiu“. Bolo to nechutné, ale nedalo sa veľmi vyberať. Našťastie na katedre boli v tom čase aj výborní učitelia, ktorí dokázali aj cez bariéru ostro stráženej ideologickej čistoty vniesť do štúdia veľa zaujímavého a učiť nás „zvídavosti“ a kritickej reflexii. S niektorými z nich sme dnes odborní kolegovia – napr. Vlado Krivý, Soňa Szomolányi. Na prelome 70. a 80. rokov som sa dostala do blízkosti disidentského diania v Bratislave. Môj život bol akýmsi odrazom schizofrénie vtedajšej doby – na jednej strane som bola lojálnou študentkou oficiálnej zideologizovanej univerzity, zároveň som bola príležitostnou poslucháčkou „tieňovej“ tajnej univerzity, ktorá sa stretávala v súkromných bytoch a kde prednášali slovenskí signatári Charty 77, napr. Milan Šimečka či Miro Kusý. Dnes si už nepamätám žiadnu konkrétnu tému, ale tá atmosféra dávala krídla, povznášala možnosťou počúvať autority, diskutovať inak o inom ako v škole, otvárala 13.komnaty. Nepríjemným obmedzením vtedajšieho života boli zavreté hranice, na „západ“ sa takmer nedalo cestovať, občas sme sa išli nadýchať do Poľska, alebo Budapešti. Očakávali ste zmenu, alebo ste boli zmierená s tým, že režim, ktorý bol, tu ostane navždy?Takéto veci sa spätne veľmi ťažko vyhodnocujú. Neviem, ako situáciu 1-2 roky pred Novembrom 89 vnímali ľudia, ktorí boli viac zaangažovaní v disente, ale ja som si vôbec nevedela predstaviť, aké cesty vedú k slobode, ani koľko času nás od nej delí. Nevedela som si predstaviť, čo by mohlo byť spúšťačom zmien, zdalo sa, že Jakešovské Československo uviazlo na plytčine normalizácie a nevie sa pohnúť z miesta. Pritom zvonku nás už omývali vlny predznamenávajúce zbortenie komunistických režimov – exodus východných Nemcov, Solidarita a okrúhly stôl v Poľsku, postupná erózia guláškomunizmu v Maďarsku… Keď začala revolúcia. Tešili ste sa?Jasné, bola to nádhera...Čo ste v období revolúcie robili? Chodila každý večer na námestie SNP štrngať kľúčmi... k občianskej radosti zo zmeny sa veľmi rýchlo pridala radosť z „odkliatia“ mojej profesie, pracovala som vtedy na Sociologickom ústave, s kolegami sme začali robiť prvé naozajstné autentické, stranou nekontrolované výskumy verejnej mienky, zrazu som mala strašne veľa práce, a to som ani nešla do politiky . Prečo ste si vybrali tento odbor? Nechceli ste niečo iné? Aj dnes, ak by ste mali tú možnosť, vybrali by ste si ju?Chcela som študovať sociológiu, keby som sa však vtedy rozhodovala pragmatickejšie, asi by som vyštudovala nejakú „inžiniersku“ disciplínu. Keby som pred rovnakou voľbou stála dnes, asi by som si k sociológii pridala aj ďalšie odbory, ktoré vtedy u nás fakticky neexistovali – medzinárodné vzťahy, politológiu, kultúrnu antropológiu .... Akou študentkou ste boli?Čo sa týka známok, asi taký lepší priemer, čo sa týka času venovaného škole, to bolo dosť mizerné- mala som v tom čase veľa iných záujmov, škola bola až neviemkoľká v poradí. Spätne však neľutujem, že ja som viac nedala škole, ale, že škola a štúdium nedali viac mne. Bolo to veľmi zošnurované ideológiou, nedalo sa cestovať, predstava pobytu v zahraničí bola z ríše utópií ... Keď prišla zmena, mala som už rodinu, deti, iné povinnosti, iné zodpovednosti; ťažko sa už dalo dobiehať to, čo som mala zažiť počas štúdia. Pracujete v Inštitúte pre verejné otázky (IVO). Ako dlho tam pôsobíte? Na plný úväzok od roku 1999. Čo je hlavnou náplňou vašej práce?Ak by som to mala zhrnúť - kriticky a nezávisle vyhodnocovať politické a spoločenské dianie na Slovensku; pripravovať a analyzovať výskumy verejnej mienky, výsledky sprostredkovať verejnosti, otvárať a skúmať nové témy a vytvárať tlak, aby sa politici začali o ne zaujímať. Novšia oblasť aktivít IVO je aj rozvojová pomoc, projekty, ktoré smerujú do krajín, ktoré sú v demokratizácii o niekoľko krokov pozadu – Bielorusko, Ukrajina, Irak. K tomu jedna krátka poznámka: asistencia slovenských mimovládnych organizácií je vysoko oceňovaná. Naša skúsenosť je obyvateľom týchto krajín bližšia ako skúsenosti dlhšie etablovaných demokracií. Baví vás to?Na mojej súčasnej práci sa mi páči najmä intelektuálna sloboda, politická nezávislosť a projektová pestrosť. IVO – ako nezávislý analytický think-tank je mimovládnou neziskovou organizáciou, ktorá sa pohybuje vo verejnom priestore, niekde na pomedzí vedy (v akademickom význame) a verejnej politiky. Odvrátenou stranou tohto postavenie je, že na všetky projekty si musíme sami získať („nafandrejzovať“) peniaze, nie sme položkou v štátnom rozpočte. Z peňazí na projekt potom musíme zaplatiť všetko – od výskumov, platov, cez nájomné za priestory až po poslednú kancelársku spinku. Zvonku nás mnohí vnímajú ako vláde blízke pracovisko, ktorého lojalitu si vláda „kupuje“ štedrými zákazkami; iní si myslia, že sa topíme v Sorosových dolároch. Neviem, kde tieto „obrazy“ pramenia. Ale smerujem k tomu, že práve zháňanie peňazí, uchádzanie sa o projekty, byrokracia s tým spojená, hľadanie sponzorov, finančná neistota do budúcnosti atď.- to je tá odvrátená strana našej práce. Okrem toho, že ste pracujete v IVO, prednášate aj na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracujete ešte niekde?Občas, ad hoc na projektoch, pre ktoré môžem byť svojou odbornosťou a svojimi skúsenosťami užitočná. Prečo? ste si vybrali Bratislavu a nie univerzitu v Čechách?Reagovala som na ponuku, nevyhľadávala som učenie aktívne. Ja učím jeden výberový jednosemestrálny predmet, viac by sa asi ani nedalo popri množstve práce v rámci IVO.Absolvovali ste mnoho študijných pobytov. Akí študenti sú na „západných“ univerzitách?Nikdy som nestrávila dlhšie obdobie v univerzitnom prostredí na „západe“, takže nechcem špekulovať. Veľa Slovákov chce študovať na univerzitách na západe. V čom to je, že je ich tam tak veľa? Prečo oni nechcú študovať na našich univerzitách?Treba sa ich spýtať. Je fajn, že idú von, a bude obohatením pre spoločnosť, ak sa vrátia a uplatnia tu. V čom vidíte najväčší problém slovenského vysokého školstva?Nechcela by som ho hodnotiť nejako paušálne. Iste sú školy a odbory, ktoré sú výborné, a odbory a školy, ktoré sú slabšie. Tých dôvodov je viac –bez toho, aby som ich hierarchizovala: inštitucionálna nepružnosť; slabé platy pedagógov, ktorí potom svoju finančnú situáciu riešia naháňaním ďalších jobov a zanedbávajú učenie; slabá pozornosť venovaná školstvu zo strany politiky – školstvo a vzdelanie nebolo zatiaľ pre žiadnu stranu programovou prioritou, aj v rámci tejto súčasnej vlády to bol jeden z menej zvládnutých rezortov; prudký nárast počtu univerzít nebol adekvátne krytý kvalitnými personálnymi zdrojmi, celkové „popoluškovské“ postavenie vzdelania v tejto spoločnosti atď. atď. Samostatnou otázkou je zavedenie školného – ja som v zásade „za“, chcem však vidieť, že ruka v ruke s tým pôjdu zmeny vedúce k zvýšeniu kvality, za ktorú sa bude platiť. Iste je tiež dôležité, aby školné neznamenalo „odstavenie“ od vzdelávania mladých šikovných ľudí, ktorí si to nemôžu dovoliť. Má vôbec, slovenské vysoké školstvo, šancu zmeniť sa? Keby sme pripustili, že nie, môžeme to rovno zabaliť – veď od kvality vzdelania sa odvíja budúcnosť tejto krajiny. Šesť rokov ste pracovali v Novinárskom študijnom ústave. Existuje ten ústav ešte aj dnes?V tej podobe ako vtedy, dnes už neexistuje. Mimochodom, presnejšie by znelo, že som bola v tom ústave zamestnaná, lebo 4 roky som bola doma s deťmi. Na Slovensku sa v poslednom období urobilo veľmi veľa zmien. Mnohí tomu hovoria „reforma“. Stotožňujete sa s tým názorom? Čo si vy predstavujete pod pojmom reforma?Reforma je systémová zmena, zmena pravidiel. Daňová reforma, dôchodková reforma, reforma verejnej správy, zmena systému sociálnych dávok – sú reformy v pravom slova zmysle. Ekonóm Eugen Jurzyca tvrdí, že súčasné reformy zavádzajú poriadok, sprehľadňujú pravidlá, súhlasím s ním. Nie je ten pojem už sprofanovaný? Je často používaný, lebo reformy sa dejú na každom kroku. Je fakt, že reforma je slovo, do ktorého sa zmestí všeličo a o reformách sa často hovorí aj vtedy, keď sa nič nedeje, keď sa robia len verbálne reformy. To však nie je prípad dnešného Slovenska. Koniec-koncov, aj preto, že ide o skutočné reformy, je voči nim toľko nesúhlasu. Boli tie zmeny potrebné?Určite. Niektorí sa politici sa nechávajú počuť, že reformy budú zrušené. Majú šancu tie zmeny, ktoré tu nastali, obrátiť alebo je to už nezvratný proces a teda tí, ktorí tak hovoria si prihrievajú len „volebnú polievočku“?Nemám pocit, že by nejaká relevantná politická strana chcela reformy úplne zrušiť. Išla by sama proti sebe. Ale pravá tvár predvolebnej rétoriky sa vždy ukáže až po voľbách. Ste šťastná?To je taká „Hríbovská otázka spod lampy“, nemám ju rada, keď sa kladie verejne, ale keď už sa pýtate takto „na telo“ - áno, som.Rozhovor bol uverejnený v študentskom časopise s názvom PraK