Ako je to vo svete??
V roku 2010 mi bolo veľmi smutno, keď som sa v Ríme bezmocne pozeral na parlamentné voľby doma na Slovensku, pričom som v nich nemohol prispieť svojou troškou k želanému výsledku. Dôvod? Zabudol som kontaktovať slovenské úrady (listom!!!) s dvojmesačným predstihom. Tie by mi inak poslali hlasovacie lístky a ja by som im potom poslal naspäť už len jeden, môjmu srdcu najbližší. Ako inak poštou. Bez tejto tortúry som sa volieb nemohol zúčastniť.
Smútok však čoskoro vystriedala trpkosť, keď sa moji poľskí erazmácki kolegovia zúčastnili vlastných volieb priamo v Ríme na poľskom veľvyslanectve. Jediné, čo stačilo urobiť, bolo doniesť svoju maličkosť spolu s občianskym preukazom. Je paradoxné, že dve krajiny, ktoré začínali na rovnakej štartovacej čiare, majú odlišné štandardy pre výkon demokracie.
Ešte viac frustrácie vzbudzuje náš post-komunistický súputník Estónsko, kde občania môžu vo všetkých voľbách hlasovať aj elektronickým spôsobom. V roku 2005 sa konali prvé komunálne voľby, v ktorých bolo možné hlasovať aj elektronicky. Túto novinku využilo 9 287 voličov, čo predstavovalo 1,9% zúčastnených voličov. V roku 2011 sa do parlamentných volieb zapojilo 580 264 voličov, pričom elektronickú formu už využilo 140 846 voličov, čo predstavuje 24,3% zo zúčastnených občanov. Tento posun sa dá považovať za veľký progres. Celková účasť vo voľbách po zavedení elektronického hlasovania sa tiež zvýšila, hoci na túto premennú má vplyv kopec iných faktorov.
Ako je to doma?
Pri porovnaní volebných zákonov s týmito krajinami môže Slovensko len smutne čušať ako voš pod chrastou. Zákon o voľbách do NR SR je totiž ešte z tých progresívnych. Skutočná hanba sa nachádza v zákone o voľbe prezidenta, na základe ktorého nie je možné voliť ani korešpondenčne (inak je zaujímavé, prečo sa v tomto oba zákony rozchádzajú???). Teda, pardón, jedna možnosť pre slovenských občanov v zahraničí tu stále je. Možme si všetci nakúpiť nízkonákladové letenky a prihrnúť sa cez víkend na Slovensko (ak by tu vôbec bol dostatok letov)!
To je však nespravodlivé. Na území Slovenskej republiky je predsa možné voliť aj mimo volebných miestností. Mobilné volebné urny prídu k niektorým ľudom priamo pred dvere bytu, domu alebo domova dôchodcov. Naopak, my sa za účelom volieb musíme na Slovensko dopraviť na vlastné náklady. To by bolo ešte fajn, ak človek býva vo Viedni, v Budapešti, alebo v Brne. No pre občanov žijúcich kade-tade po svete tento zákon v zásade znamená červenú vo voľbe prezidenta.
Je neúčasť zahraničných Slovákov v prezidentských voľbách problém?
Občan Slovenskej republiky žijúci v zahraničí by mal mať právo, rovnaké právo, ako ten, ktorý žije v Tisovci, Sučanoch alebo v Lipanoch. Prečo by sme mali pykať za to, že sme sa rozhodli dočasne alebo trvalo pracovať, stážovať, študovať, žiť alebo cestovať mimo hraníc rodnej zeme v čase volieb? Sme preto horší alebo menejcenní občania? Veď veľa z nás si stále platí zdravotné poistenie doma. Mnohí tam platíme aj dane a raz sa chceme vrátiť domov. Je smutné, trpké a nespravodlivé, že sa môžeme vrátiť len do krajiny, o ktorej osude sme nemali právo rozhodnúť. Je to hanba. Hlavná nespravodlivosť spočíva v tom, že prezident podpisuje zákony, ktoré môžu ovplyvniť nie len náš život mimo hraníc Slovenskej republiky, ale aj náš prípadný návrat domov. A to je hlavný dôvod, prečo by nám toto právo nemalo byť upierané!
Možnosti nápravy !?
Prvou alternatívou je posunúť zákon o voľbe prezidenta na úroveň zákona o voľbe do NR SR, a teda umožniť zahraničným Slovákom aspoň korešpondenčnú voľbu. No to nás z biedy nevytiahne a tento krok v modernej dobe, kde väčšina ľudí pošle 100 emailov na jeden list, vyznieva smiešne.
Progresívnym krokom by bolo priblížiť sa Poliakom a zaviesť voľbu na veľvyslanectvách. Na čo ich vlastne máme? Veď sa tam ľudia môžu prihlásiť o azyl, môžu tam uzavrieť manželstvo, dokonca tam môžu obdržať aj doklady ako občiansky alebo vodičský preukaz. Tak prečo by sme tam nemohli voliť? V čom sú slovenskí pracovníci na veľvyslanectvách neschopnejší (alebo viac zavalení prácou) ako ich poľskí kolegovia? Myslím si, že volebné miestnosti patria medzi minimálny štandard, ktorý by mali veľvyslanectvá poskytovať. Pomôže však toto opatrenie krajanom, ktorí žijú v USA, Spojenom Kráľovstve, Francúzsku alebo Rusku, no nežijú v meste, kde sa nachádza konzulát? Asi veľmi nie. Veď len z Los Angeles je to do najbližšieho konzulárneho úradu v San Franciscu viac ako zo Záhorskej vsi do Novej Sedlice (vzdialenosť medzi najzápadnejším a najvýchodnejším bodom Slovenska). Preto je zrejmé, že táto “poľská alternatíva” by pomohla len časti zahraničných Slovákov. To z tejto možnosti robí len čiastočný úspech, s ktorým by sme sa nemali uspokojiť.
Skutočným vyrovnaním volebných práv Slovákov po celom svete by bolo zavedenie elektronickej voľby v súčinnosti s tradičnou voľbou. Tento krok by umožnil občanom rozhodovať o osude krajiny, ktorej sú nedielnou súčasťou, z akéhokoľvek miesta na Zemi. Okrem tohto zjavného pozitíva je z dlhodobého hľadiska pravdepodobné, že by sa na jednej strane o voľby zvýšil záujem a na druhej strane by klesli náklady na ich organizáciu. Taktiež by sa zamedzilo šachovaniu s volebnými urnami a fintám pri spočítavaní hlasov. Toto všetko by nielen značne prispelo k celkovej transparentnosti a legitimite volieb, ale aj k zabezpečeniu Ústavou garantovaných volebných práv, ktoré článok 30 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky charakterizuje ako: všeobecné, rovné, priame a tajné.
Dôvody nekonania?
Zaráža ma množstvo predražených investícií do vytvárania úhľadných webových stránok štátnych úradov, keď naši reprezentanti v parlamente a vláde nie sú schopní zabezpečiť základný výkon Ústavou garantovaných volebných práv. Je smutné, že ani jedna vláda nepriniesla v čase globalizácie túto tému do spoločenskej diskusie a nepokúsila sa tento stav zmeniť. Až to vytvára pocit, že im daný stav drahých volieb, ktorých sa zahraniční Slováci nemôžu zúčastniť a v ktorých hrá dôležitú úlohu ľudský faktor, vyhovuje.
