Aj na teba dôjde !

Nemám rád hlučných ľudí a nemám rád namyslených, arogantných frajerov. Pánov sveta. Pri pohľade na vystúpenie toho, tipujem tak štrnásťročného mladíka cestou zo školy, ma svrbela ruka. Autobus bol plný školákov a ešte plnší jeho. „Ale čo sa tu budem nervačiť, kašlem na teba!“ Pridávam volume a venujem pozornosť zamrznutej Morave, mlčiacej za oknom. Zase raz potláčam svoj prudko vyvinutý zmysel pre spravodlivosť, zásadami o nevmiešavaní sa, lenivosťou a aj trochou tej neistoty. Je to puberta, až to praští a ja to nezmením, ani keby som sa tu na hlavu staval.

Ale, to čo nasledovalo potom, ma presvedčilo o tom, že tá slepá kočka v róbe, so zaviazanými očami a váhami v ruke, nás vidí lepšie, než si myslíme a keď má náladu dokáže konať naozaj rýchlo. A že mi to spravilo väčšiu (škodo)radosť ako to, že som ten deň urobil najťahšiu skúšku.

Autobus pribrzďoval a "Čávo" dával jasne najavo (nielen vyzváňaním šoférovi), že ide vystupovať. Dvere sa otvorili, on uchopil hornú tyč s gepardiou eleganciou sa vyhupol von. V tom lete si cez svoj zdvihnutý frňák nestihol všimnúť malý nenápadný zamrznutý fliačik ľadu na chodníku. Tým dopadom, čo nám predviedol, si konečne zaslúžil adekvátnu pozornosť celého busu, plus bonusový potlesk a piskot nadšených mladých fanúšikov (škúľavých, štŕbavých, tučných aj chudých, veď šport nepozná žiadne hranice). Jednoducho, aký bol dlhý tak sa tam natiahol. Vysypal sa, ako kýbel hrachu. Korunu tomu nasadil šofér, ktorý nás nechcel pripraviť ani o sekundu unikátneho športového výkonu, tak čakal. Čakal, čakal a davy burácali. Bodyguardi sa vyparili (doslova), hanba na sto rokov a v autobuse bola veselá nálada, všetci sa usmievali. Tak a to je koniec rozprávky: „Kterak se král, v šaška proměnil.“ Milujem happyendy...