Písal sa rok 1999 a budík som si nastavoval o 5minút než bolo treba. Prvý rok to bolo preto, že už v rannom vývine saprejavovali moje sklony k pohodlnosti, ktoré boli v prudkom kontrastes totálne narvatým autobusom číslo 20 cestou do školy. A o zástavkunižšie, pri kostole, bol tento problém čiastočne riešený. A keď som bolveľmi poslušny poslal mi Ježiško aj voľný flek. Druhý rok to bolo pre jej modréoči. V škole sme boli sami chalani a doma som unikal do virtuálneho svetaza monitorom. Sociálny kontakt na bode mrazu, sebavedomie pod nulou.
Mala veľké modré oči, krátke vlasy a ja som pre ňurobil všetko. Dával som si dole dioptrické okuliare, kúpil som si gel na vlasy.Všetko čo mi časopisy radili, keď som sa chcel zapáčiť neznámej žene. Odmena?Pohľad. Letmá sekunda stačila, aby som sa dokázal oddať blaženému nevedomiu, žema registruje. Že o mne vie. Letmá sekunda stačila, aby som sa usmieval,aby som nezabudol.
Dnešných ranných 5 sekúnd... zbadal som jej modré očia spomenul si na dvere, ktoré som nikdy neotvoril. Nech už sú dôvodyakékoľvek, myslím že každý človek také má. Takými je. Pri pohľade na dnes už dospelú ženu som videl stále to dievčatko, ktorémi svojou existenciou nevedomky spríjemnilo nejedné ráno na zastávke prikostole. Keby len vedela. Keby len človek vedel. Keby som ja vedel...
...asi si začnem svet trochu viac všímať.
