V politike, kde si zákony a pravidlá určujú politici samotní, je to relatívne jednoduché: v OSN sa odhlasuje rezolúcia, ktorá umožňuje ochranu civilného obyvateľstva v na ropu bohatej krajine, ale reálne sa potom bombardovaním poskytne podpora pre skupiny, ktoré by chceli v tejto krajine získať moc s tým, že veríme, že potom ropa potečie tým správnym smerom.
V ekonomickom svete, kde na zlosť všetkým politikom stále platia prirodzené zákony, to už také jednoduché nie je. Že zúfalstvo keynesiánskeho tábora dosahuje dlhodobé maximá, svedčia aj vyjadrenia šéfky MMF, ktorá volá po šetrení a štátnej stimulácii zároveň.
Základný zákon, resp. vzorec pre HDP však nepustí:
HDP = Spotreby vlády (SV) + Spotreba privátneho sektora (SP) + Čisté exporty (ČE)
Samozrejme, keynesiánci neochvejne veria, že na pravej strane existuje nejaký zázračný prvok, ktorý navýši HDP nad sumu spotreby a čistého exportu. Preto aj istú časť spotreby vlády označujú za „investície", ktoré akože v budúcnosti majú priniesť to zvýšenie „naviac". Ak máte problém so slovom spotreba, kľudne to volajte výdavky, či nebodaj investície.
Keynesiáncom to dlhé desaťročia vychádzalo. K zvyšovaniu HDP stačila klasická zmluva s diablom zadlžovania. Ekonomické problémy sa zvalili na nedostatok dopytu a dopyt sa predsa dá vytvoriť na dlh. Ekonomiku treba „stimulovať". HDP a dlh potom ruka v ruke utešene nominálne rastú. Tomu HDP vzorcu je totiž skutočne jedno, z akých prostriedkov sa hradí stále zvyšujúca sa spotreba. Zostáva to len zaonačiť tak, aby akože HDP rástlo viac, ako ten dlh. A za mieru zadlženia stanoviť pomer dlhu ku HDP. Tu pomôže štátom ovládaný štatistický úrad. Ktorý upraví štatistiky inflácie (o ktorú sa HDP upravuje) tak, aby „reálny" HDP (po očistení o infláciu) rástol v súlade s prianím centrálnych plánovačov.
Klasické keynesiáske riešenie zadlžovania je, že „z dlhov vyrastieme", t.j. viera v to, že HDP sa bude zvyšovať viac, ako zadlženie. Pre slovenského pozorovateľa je veľmi nemilým poznaním, že presne takto chce zadlženie Slovenska riešiť aj vláda s Ivanom Miklošom ako ministrom financií. O ktorom si pred voľbami skalní optimisti ešte mysleli, že je v ňom snáď aj dosť rakúskeho cesta. Žiaľ, nie je.
Koniec ekonomického dlhového supercyklu je dôsledkom fungovania štátneho zadlžovania. Keynesiánske štáty totiž nikdy nepočítali s tým, že svoje dlhy niekedy splatia. Oni budú do poslednej chvíle veriť, že z dlhov „vyrastú". A preto keynesiánsky štát potrebuje svoje dlžoby neustále „rolovať", t.j. splácať staré dlhy novými. A podobne, ako keď hlavným problémom bol nedostatok dopytu (ktorý sa riešil dlhovou „stimuláciou"), aj teraz je za príčinu problémov označovaná neochota investorov štátne dlhy rolovať. A kým americkí keynesiánci konzistentne pokračujú vo svojej viere a „výpadok" dopytu po štátnych dlhopisoch nahradzuje centrálna banka (FED), európski súdruhovia sa tvária, akoby existovala nejaká iná cesta. Ale ona neexistuje. Ak totiž grécke dlhy presunú na slovenské plecia, dlhy samotné sa nestratia, len sa presunú z problémových krajín na ešte zatiaľ menej problémové.
Ale vráťme sa k základnému vzorcu, ktorý nepustí a ktorého dôsledky nás práve dobiehajú.
HDP = Spotreby vlády (SV) + Spotreba privátneho sektora (SP) + Čisté exporty (ČE)
Napíšme si priamo na rovinu niekoľko dôsledkov, resp. súvislostí, ktoré je dobré poznať:
Šetrenie štátu dlhový problém nevyrieši. Znížením SV sa totiž automaticky zníži aj HDP. A keďže existujúce dlhy zostanú stále rovnaké, miera zadlženia (dlh/HDP) sa zvýši. Tá finta „z dlhov vyrastieme" totiž funguje obojsmerne. Šetrenie by pomohlo v prípade, že by sme sa ním ihneď dostali do prebytkového rozpočtu. A z prebytku splatili aj nejakú istinu existujúceho dlhu. Ale šetrenie v dnešnom ponímaní znamená len zníženie rýchlosti zadlžovania. Ktorá sa však meria pomerom dlh/HDP. Ktorý to naše šetrenie zvyšuje.
Úspory domácností znižujú HDP. Predstavte si, že sa občania začnú správať zodpovednejšie, napríklad si začnú viac prostriedkov odkladať do budúcnosti. Znížia svoju spotrebu. Dôsledkom bude zníženie HDP a adekvátne zvýšenie zadlženia (meraného v dlh/HDP). Toto je moment, kde by každému z nás mala zablikať červená kontrolka. Ak existujúcemu systému priťaží to, že ľudia sa začnú správať hospodárne a zodpovedne, tak chyba rozhodne nebude v tých ľuďoch, ale v tom systéme.
Že môžeme zvyšovať čisté exporty? Nežartujte. Čisté exporty môže zvyšovať len časť krajín. Nie všetky naraz. Nie, ten vzorec sa skutočne nedá zmeniť hlasovaním na pôde OSN (či iných politických organizácii). A ten vzorec za to nemôže.
