Vyhulený malý bobor (VMB) nám ako realitu prezentuje partičku profesionálne sa nudiacich týpkov, ktorí čakajú, kedy to už skončí a kedy dostanú 10-11 miliónov. Oni tie peniaze "chcú" a tak sa nudia a čakajú, ked ich už dostanú. Celý úspech relácií nie je založený na prezentácii reality, ale na tom, že scény, ktoré sa normálne na obrazovke vyskytujú po 22:00 zrazu niekto presadil do prime time. Aj moja 13-ročná dcéra sa občas nudí. Ale akosi úplne samovoľne si o chvíľu nájde nejakú zmysluplnú činnosť. No dobre, aj tu niekedy musí pomôcť domáca réžia :-)). Ale v prípade VMB je podľa mňa inscenované úplne všetko a úplne od začiatku.
Na castingoch Slovensko hľadá SuperStar (SHS) som tiež sprvoti nechápal, prečo sa niekto potrebuje strápniť pred celým národom. Ale prečítal som si vynikajúci článok a pochopil som, že prvoplánové odsúdenie nie je namieste.
Včera sa SHS dostala do fázy, ktorá sa nazýva "divadlo". V prvej časti poslala porota domov tých, ktorých sem asi vôbec nemali pozývať. Nuž, asi bolo treba divákom ukázať emócie, aj keď ešte stále v dosť umelo vyvolanej situácii. Ale z druhej strany, ak nemá porota vyliať zo súťaže nejaký talent, tak je možno druhý pokus tiež opodstatnený.
A dostávame sa k rozdielnemu poňatiu realít v šou. Ja som zo starej školy a ja si význam slova "chcieť" stále spájam v prvom rade s tým "niečo zmysluplné pre to urobiť". A naši adepti na superstar sa veru v divadle nenudia. Rozdelení do trojíc musia za hodinu nacvičiť spoločnú interpretáciu stanovenej pesničky. A to najhoršie ešte len príde. Keď vyčerpaní po prvom dni budú musieť cez noc nacvičiť sólovú intrepretáciu iných piesní tak, aby boli schopní ich zaspievať na druhý deň pred porotou.
SHS nepovažujem primárne za súťaž v speve. Ja tu vidím mladých ľudí, ktorí si chcú splniť svoj sen a sú ochotní tvrdo na tom popracovať. Tým snom nie sú milióny, aspoň nie prvoplánovo. Tým snom je džob speváckej hviezdy. Teda nie poukážka na bezprácny zisk, ale poukážka na ťažkú drinu. Z ktorej ten zisk možno bude, ale až na základe predvedeného výkonu, ktorý si niekto kúpi. Oni (zopár najlepších) získajú marketingovú podporu pre štart svojej kariéry. Podporu pre štart, nie kariéru samotnú.
Niekedy sa mi zdá, že sme národ sebamrskačov. Že sa vyžívame v tom, ako zdvôvodniť, že to či ono sa nedá. A že zodpovední za to nie sme my sami, ale nejakí zlí (politici, bankári, mafiáni ...). Že chcieť ešte stále chápeme ako "sedieť za pecou a čakať" a nie ako "vstať a makať". A práve v SHS vidím reálne predstavenie reálnych mladých ľudí, ktorí si vybrali tú ťažšiu, ale správnu možnosť. SHS nešíri blbú náladu, porazenectvo ale formou ľudovej zábavy šíri optimizmus a chuť niečo pre splnenie svojich túžob urobiť.
Je tiež našim národným športom nadávať na televízne programy. Ja ich veľa nepozerám. Ale projekt SHS sa STV podľa mňa podaril. Aké to štastie, že sa na moderátorské posty nepodarilo angažovať nejakú silikónovú celebritu, ale normálych ľudí, ktorí sa neberú až tak vážne. Adela s Pycom k šíreniu pozitivizmu prispievajú nemalou mierou.
Ja od SHS neočakávam famózne umelecké výkony. Ja očakávam a zatiaľ dostávam prezentáciu mladých ľudí a ich vlastnej túžby niečo dosiahnuť a aj preto niečo urobiť.
