V prvom rade mi vadí, že to nie je férová súťaž. Nesúťažia športovci, ale štáty a národy. Pretože športovec musí byť na olympiádu nominovaný úradníkmi daného štátu. Inak nemá šancu. Už úplne scestné je to, že ak ho úradníci jeho štátu odmietnu nominovať, nemôže súťažiť za štát, ktorý by s jeho nomináciou problém nemal, aj keď nie je jeho občanom. Či proste nemôže súťažiť sám za seba, pretože chce ukázať svoje umenie. Nejde teda o výkony a súperenie jednotlivých športovcov, ale ide o niekedy až veľmi zideologizované súperenie štátov, ktoré medzi sebou súťažia pomocou svojich gladiátorov. Prostriedky na nevyberajú. Každá medaila sa počíta. Celé tímy chemikov a biológov pracujú na tom, aby miera podporných prostriedkov v telách športovcov v moment merania bola aspoň kúúúsoček pod diskvalifikačnou normou. Národnostné, či medzištátne vášne sa posilujú. Môžete namietnuť, že podobne je to aj na majstrovstvách sveta. Áno, ale tam sa aspoň tak silne a pokrytecky nezdôrazňujú ideály nejakej férovej súťaže, či zápolenia. Tam sa nezakrýva, že slúžia hlavne ako biznis a PíÁr prezentácia.
Olympiáda sa tiež pokrytecky snaží zakryť, že v prvom rade ide o biznis. Ja proti biznisu nemám vôbec nič, práve naopak. Ale napríklad používať štátne prostriedky na podporu profesionálnych športovcov, ktorých účasť nie je nič iné, ako veľkolepá príležitosť nájsť si dobre platiaceho zamestnávateľa (sponzora), pre ktorého potom budú pracovať ako cenné PR zdroje; tak financovať prípravu PR pracovníkov súkromných firiem zo štátnych prostriedkov sa mi zdá tiež dosť pokrytecké.
