V kúte záhrady mám hrozno. Ako som visela na plote a strihala konáre spomenula som si na minulý rok. Obťažkané konáre, krásne červené, sladké hrozno. Už dozrel čas aby som si aj ja pochutnala.
Vyzbrojená nožnicami, prúteným košíkom a chuťou na čerstvé, šťavnaté, sladké hrozno. Chvíľu som stála pod konárom a vyberala, ktorý strapec padne prvý za "obeť". Začula som výrazný bzukot, hukot. Nad mojou hlavou lietal sršeň. Nie hocijaký. Zachutila mu šťava tej čarovnej červenej bobule ...?
Tvárila som sa nenápadne, no všimol si ma. Priblížil sa k mojej tvári a ja som len nehybne stála. Hlavou sa mi prehnalo niekoľko myšlienok, čo robiť. No ja som neurobila nič. V duchu som vyslovila myšlienku "ja Ti nechcem ublížiť, ja rešpektujem Teba, Ty rešpektuj mňa". Rešpektovanie jeden druhého, už to môže byť to najväčšie poznanie života.
Hrozno sme si vychutnali spolu.
Sršeň sa napojil šťavou, rozvíril vzduch okolo seba a odletel do diaľky. Opäť sa vrátil, stále dookola ...až kým som mala plný košík. Ešťe chvíľu som stála pod hroznom a potom som nechala prírodu samú.
Keď som si umyla môj strapec, položila som si otázku: "Ako by sa dala opísať chuť hrozna?"
V čom spočíva nebezpečnosť otázky? Skúste sa zamyslieť a opíšte slovami chuť hrozna. Tak aby ste ostatným spravili chuť.
Môj známy označil túto otázku za takmer nebezpečnú otázku ...a ja sa snažím prísť na to, prečo...
