A to vám poviem: bol to asi najlepší zážitok z celého Paríža!:-) Hneď v prvý deň večer sme sa s batôžkami na chrbte a stravou v igelitkách „dotrepali“ do bytu neznámeho chlapíka, ktorý si nás pekne pred seba posadil. Najprv sme sa dohovorili, že teda akou rečou to vlastne ideme diskutovať (anglicky, francúzsky, či ako vlastne...) a potom nám vysvetlil, že „baby, tu máte kľúče, ja idem ku frajerke, zajtra do práce, tak si tu robte čo chcete. Ak by sme sa náhodou pri odchode nevideli, nechajte mi ich v schránke, ale pozor, aby vás nik nevidel! A zajtra sa chystám na koncert, tak si ľahnite do postele, ja keď prídem, vyspím sa v spacáku na zemi...“ Čože??? Neznámy človek, len tak si nás pustí do bytu, a vlastne nám ho požičia?? Nikdy predtým sme sa nevideli, asi sa už ani neuvidíme, spoznali sme sa len vďaka adrese a niekoľkým fotkám... To som teda fakt nečakala. A tak, keď sa sme sa boli prejsť, som sa nezaprela, a rovno sa ho spýtala: „Počuj, a ty sa fakt nebojíš, že ti tu niečo spravíme? Alebo, čo ja viem... veď sa nepoznáme, a ty nám takto veríš?“ a doplnila som to tým, že ja by som to asi nikdy neurobila... Že Slovensko je asi trochu „iná“ krajina, a že teda neviem, neviem... Pýtal sa ma, prečo si to myslím. A tak som sa mu snažila vysvetliť tie bežne omieľané teórie o dôsledkoch tzv. „komunizmu“ a „socializmu“ budovaného v našej krajine : že nás to vychovalo k heslám „Kto nekradne, okráda svoju vlastnú rodinu“ a podobne. Nepochopil. Veď predsa, podľa neho je komunizmus o tom, že všetci máme všetko... OK, aj keď nie všetko, ale podelím sa... a nehrabem to pre seba... čo som mu na to mala povedať? Že keď ochranári nechajú v nejakej ubytovni matrace a deky, do týždňa je to preč? Že keď máme v Tatrách pamätnú tabuľku návštevy anglickej kráľovnej, do niekoľkých mesiacov visí na stene u nového majiteľa?
O pár dní sme to skúsili u iných hostiteľov – bohužiaľ, couchsurfing je aj o tom, že nemôžte ostať dlho na jednom mieste, prípadne sa do bytu vo väčšine prípadov nemôžte uchýliť okamžite ako chcete, ale treba vyčkať čas spánku... a tak sme prišli k jednému mladému páru. Na stole nás čakalo rozvoniavajúce bravčové so zeleninou, ako typicky francúzske jedlo, pred ním samozrejme oriešky a údeniny, prípadne nejaký ten aperitív a sladká bodka na koniecJ Izbičky boli dve – jedna vlastne slúžila ako kuchyňa, a samotní domáci kvôli nedostatku priestoru spávali na diváne, pričom na podobnom diváne sme v tej jedálenskej časti prespali aj my. Toľko málo miesta, a oni si tu ešte pozvú ďalších ľudí? Nechápala som. Jasné, veď to majú ako trochu rozptýlenia, spoznania inej kultúry ale aj tak...
Proste, bol to pre mňa šok. Asi z toho dôvodu, že z toho mála, čo mali, nám dali všetko. Vôbec si to neuzurpovali pre seba, ako by som to (asi) robila ja. Nechcem odsudzovať Slovákov, len vravím, že by som s tým mala problém. Nechať si niekoho „vliezť“ do bytu, mať spoločné potraviny a voľne si z nich brať, byť otvorená pre iných ľudí... žeby som tých „komunistov“ našla v kapitalistickom Francúzsku???:-)
