No, pomaly a hádam úspešne končím prvý stupeň štúdia,takže som si tu už čo-to odskákala... A naučila sa mnohé veci. Keď som tuprišla, bola som taká mladá, nevinná, naivná... tesne po 17-tke. Skorý vek? Nanič moje roky vlastne nikdy nestačili, a predsa som to všetko zvládla,možno svojským štýlom, ale predsa.
Plná očakávaní som vstúpila do prvého ročníka, a terazodchádzam. Očakávania sú už síce menšie, ale sú. A reálnejšie.
Učím sa hľadieť, a brať život inak. Tak, ako je, nietak, ako ho chcem vidieť. Musím sa naučiť, že priateľstvá, ktoré som pokladalana „na celý život“ také predsa len neboli, že ľudia sa menia, a jas nimi.
Naučila som sa, že aj ja robím chyby, ktoré strašne bolia.A nič ma od nich neochráni. Ani náboženstvo, morálka.... A vždy som bola stále ja tá, ktorá poučovala iných, dávala im do života rady, ako sasprávať, postupovať... a pritom som bola bez akýchkoľvek skúseností.
Skúseností o vlastných zlyhaniach, previneniach, ale ajo tom, že stále sa to dá napraviť. Ako v podobenstve o tomchlapcovi, ktorý do plota zatĺkal klince vždy, keď sa nevedel ovládať.A potom, keď sa už ovládať vedel, ich mohol z po jednom povytŕhať... alediery ostali. Aj v mojom živote sú diery, ale klince chcem vytrhať,a diery zalepiť. Ak sa to dá. A ak nie... neobviňovať za to len seba.Ale ani druhých. Je to proste tak. Každý má svoju voľbu, vlastný rozum,a nie vždy mi chce ublížiť. Len to možno nevie riešiť inak. A možnože si myslí, že to robí pre moje dobro... neviem.
Chcem odpúšťať. Ak niekto vykoná niečo zlé, vždy na tonajviac doplatí on. Či to vie, a či nie. Prečo by som ho mala aj ja trápiťvýčitkami?
Veľa ľudí sa chce vrátiť do minulosti – aké to bolo vtedyfajn, akí boli ľudia a svet dobrý... Ja nie. Nikdy by som nevymenila to,čo mám teraz, hoci to bolelo, za život, ktorý som mala predtým. Bez starostí,ale aj bez poznania, že starosti môžu existovať.
