Minule somcestovala vlakom, uťahaná ako vždy, ale namiesto tupého hľadenia do oknaa špárania sa vo vlastných problémoch nadobúdajúcich v mojich očiachgigantický rozmer, som z tašky vytiahla ceruzu a papier.A začala som kresliť.
Tá pani naprotije taká zaujímavá! Utrápená, ale zároveň má hlavu vztýčenú stále hore...Obdivovala som lavice, stolíky, prírodu mihajúcu sa za oknom... A všetkosom tak veľmi chcela zachytiť na papier! Stačilo pár ťahmi, ale vystihnúťpodstatu, objaviť črtu, ktorá robí z človeka osobnosť a z objektupredmet.... Snažila som sa naozaj poctivo. Začínajúci portrét som ukončilajednoduchými líniami obyčajnej plastovej fľaše na stolíku oproti. Ale bola ajs bublinkami, a odrazom, ktorý zanechávala na lesklom stolíku!J
Jednoducho somsi kreslila. A tu niekde mi napadlo čosi veľké, čosi fakt pravdivé – nie,ja nie som už takmer chronicky unavená z nedostatku spánku, alez nedostatku produktivity.... Celé dni v škole, a potom aj naintráku len konzumujem – skriptá, knihy, poznámky..... A potom, aby som si„oddýchla“, to ešte zaklincuje večerným filmom, kde samozrejme nehrám inú rolu,ako rolu konzumenta. Dokedy ešte? Dokedy ešte nebudem tvoriť, ale neustále saumárať výtvormi iných? Tými sa treba inšpirovať, nachádzať v nichvedomosti, ale zároveň ich pretvárať v čosi vlastné, v čosi len moje,z čoho sa poučím, a takisto si ich osvojím....
Chcem sa naučiťkresliť, chcem sa naučiť písať, chcem sa naučiť tvoriť. Chcem po sebe niečozanechať, niečo zo mňa, a nemusia to byť len špeciálne zvýraznené vetyv skriptách....
