Vzťah lykožrút – smrek – a človek je pomerne komplikovaná, a verejne prepieraná téme. Lesníci tvrdia, že ťažba vetrom poškodeného dreva – a stromov napadnutým lykožrútmi – zabráni ďalšiemu šíreniu lykožrúta. Ochranári zatiaľ tvrdia, že smrek a les spolu nažívajú milióny rokov, že les sa s lykožrútom vysporiada sám, a ťažiť (v rezerváciách) netreba.
Oba tábory majú v niečom pravdu a v niečom sa mýlia. Dobre naplánovaná a vykonaná ťažba môže skutočne zabrániť ďalšiemu šíreniu lykožrúta, bohužiaľ sa táto „dobre naplánovaná a vykonaná“ ťažba sa dá zväčša len ťažko dosiahnuť. A to aj v hospodárskych lesoch, kde sú hospodárske zásahy bežnou praxou.
Problém spočíva v „populačnej dynamike lykožrúta“ a „vizuálnemu prejavu“ poškodeného stromu, keď už ho lykožrút napadne. Oba termíny predstavím postupne.
Populačná dynamika
Populačná dynamika znamená, že veľkosť populácie, alebo koľko lykožrútov vlastne máme, sa líši v priebehu rokov. Čím menej lykožrútov, tým menej napadnutých stromov, a naopak. Lykožrút dlhé roky prežíva v malých populáciách na jednotlivých oslabených stromov, ktoré odumierajú kvôli veku, poškodeniu mrazom, snehom, alebo vetrom. Spúšťač „lykožrútovej kalamity“ je sucho, alebo ako napríklad v Tatrách, vetrová kalamita. V každom prípade je to veľkoplošné poškodenie lesa, ktoré lykožrútovi dodá dostatok oslabených smrekov, ktoré sa mu nemajú ako brániť. Lykožrút ich napadne, jeho potomkovia sa pod kôrou majú dobre, pekne rastú, ďalej sa množia, až jeho populácia dosiahne do dvoch rokov obrovské rozmery, alebo exponenciálny rast.
V tom čase sú už vyvrátené stromy buď lykožrútom obsadené, alebo suché, a lykožrút začína napádať zdravé stromy, poväčšinou tie, čo stoja najbližšie. A práve tu začína ďalší problém: „vizuálny prejav“ poškodenia.
Ako vyzerá napadnutý strom?
Pri vyvrátených stromoch je jasné, že lykožrút napadne tie vyvrátené = oslabené stromy. Ako však vieme, ktorý zo stojacich stromov je napadnutý lykožrútom? Pozrite sa napríklad na tieto stromy: ktorý z nich má pod kôrou lykožrútov?
A keď vyzerajú takto?
Hovorí sa, že zelený strom sa rovná zdravý strom, a keď je bez ihličia, začína „sivieť“, či mu opadávať kôra, vtedy je to strom chorľavý, a "napadnutý“. No počkať, ale napadnutý strom lykožrútom má stále zdravo vyzerajúce, zelené ihličie, a to niekedy aj rok po napadnutí! Od zavŕtania sa lykožrúta do kôry a nakladenia vajíčok trvá celý vývoj potomstva pod kôrou približne 7 až 10 týždňov. Až potom sú nové jedince schopné vyrojiť sa a hľadať nový strom. Počas celého tohto obdobia môže byť ihličie zelené, a začína sivieť alebo opadať väčšinou až keď nová generácia strom opustí.
Pre zodpovedného lesného hospodára to znamená, že iba v tomto krátkom čase - kým je potomstvo pod kôrou (7-10 týždňov) - je potrebné jednak strom v lese nájsť, a v hospodárskom lese aj vyťažiť. Strom však treba aj odniesť a odkôrniť. Jednoduché uskladnenie napadnutého stromu na sklade dreva bez jeho odkôrnenia nemá zmysel, pretože lykožrút sa vyrojí aj zo zoťatého stromu. Keď sa stromu kôra zlúpe, spáli alebo spracuje, nedospelé potomstvo v rôznych štúdiách larvy či kukly nie je schopné prežiť, a teda skutočne umiera. Vtedy môžme povedať, že vyrúbanie napadnutého stromu malo zmysel, a že lykožrútov je v poraste menej.
Ťažba stromu, z ktorého nové dospelé jedince už vyleteli však nemá absolútne žiadny zmysel z hľadiska ochrany lesa, na čom sa zhodnú aj ochranári, aj lesníci [1]. Zmyslom ťažby v tomto prípade je zisk aspoň nejakej ekonomickej hodnoty, nie zníženie populácie lykožrútov.
Hľadať ihlu v kope sena alebo Ako nájdem v poraste napadnutý strom?
Pri napadnutí stromu lykožrútom sa partneri „snúbia“ v snúbnej komôrke (na 1 samčeka pripadajú 2-3 samičky), z ktorej potom samičky hlodajú materské chodbičky v smere hore-dolu. V týchto chodbičkách kladú vajíčka (dokonca až 60-80 na samičku), ktoré vyhryzávajú chodby v horizontálnom smere (doprava-doľava).
(Na tejto schéme boli samičky dve, lebo máme dve materské chodby).
Materské a larválne chodby v realite pod odlúpnutou kôrou smreka:
Systém larválnych chodieb postupne preruší prenos živín (cez lyko, z listov ku koreňom) a vody (cez drevo, od koreňov k listom), a strom odumiera. Zelené farbivá v ihličí sa však rozpadajú pomalšie, a preto sa napadnutý strom v najbližších mesiacoch až roku stále javí ako zelený.
Na nájdenie takéhoto „vyschýňajúceho stromu“ sa testujú rôzne metódy diaľkového prieskumu Zeme cez drony, satelity či termokamery, ktoré zachytávajú, že strom sa „nechladí“ dostatočne a že je „teplejší“ ako okolité stromy, čo je pre ľudské oko v podstate ešte neviditeľné.
Hoci metódy diaľkového prieskumu Zeme na identifikáciu napadnutých stromov v poraste (tzv. aktívnych chrobačiarov) vyzerajú veľmi sľubne, vyžadujú si čas, nákladnú techniku a školených spracovateľov, a preto sú v praxi stále len v začiatkoch.
Podkôrnikoví pozorovatelia
V hospodárskych lesoch sa teda stále využíva najmä „podkôrnikoví pozorovatelia“, ktorí chodia po lese a sledujú, či stromom nebledne ihličie, či nie sú zatečené miazgou, či neuvidia náletové otvory, alebo či na spodnom kmeni nemajú tmavohnedé „drvinky“.
Zmeny farby ihličia sú však veľmi pomalé, náletové otvory (pre vytvorenie snubnej komôrky) sa zas nachádzajú často pod korunou (v 20 m výške), keďže lykožrúty začínajú napádať strom od koruny smerom dole.
Malé drvinky na báze kmeňa, ktoré vypadnú z náletových otvorov pod korunou, však zväčša miznú s prvým dažďom.
Podkôrnikoví pozorovatelia teda sledujú veľmi "jemné" ukazovatele napadnutia stromu, a jedno miesto navštívia pravdepodobne len 2x za sezónu. Zopakujme si, že napadnutý strom má stále zelené ihličie, náletové otvory sú zo zeme neviditeľné, drvinky na kôre mohol cez noc odplaviť dážď alebo odviať vietor. Ak napriek týmto ťažkostiam podkôrnikový pozorovateľ takýto strom v teréne nájde, musí ho urýchlene označiť, a do niekoľkých týždňov dať vyťažiť a odkôrniť. Aká je reálna šanca, že napadnutý strom pozorovateľ v teréne nájde, a ešte aj včas spracuje?
---
Záver:
Ťažba stromov s opadaným ihličím či kôrou, teda, takých, z ktorých lykožrúty už vyleteli (tzv. pasívny chrobačiar), nemá s ochranou lesa pred lykožrútom nič spoločné. Vykonáva sa len kvôli zisku, alebo zníženiu ekonomickej straty za odumretý porast.
PS1: Masívna ťažba celých porastov je ničivá pre ekosystém, a les sa nedá len tak z roka na rok vysadiť. Príklad masívnej ťažby je napríklad z Nízkych Tatier, kde sú svahy stále "holé" aj 20 rokov po kalamite.
PS2: Odumieranie celých porastov smreka v Európe je jedným z dôsledkov klimatickej zmeny, a teda môžme predpokladať že sa toto odumieranie bude v čase zrýchľovať. Otázkou teda nie je, ako čo najrýchlejšie stromy vyťažiť, ale ako vybudovať odolnejší les. Zvyšovanie zastúpenia listnatých drevín je len jedným z opatrením: zároveň musí mať les aj rôznu vekovú či výškovú struktúru, čo vyžaduje viacero manažmentových zásahov v čase vývoja porastu, alebo sa dá zvýšiť napríklad čiastočným ponechaním mŕtveho dreva v poraste.
