No dobre.Chýbajú. Možno trošku. Hoci ste sa nemuseli rozlúčiť práve v najlepšom,ale v mysli máte stále len tie pekné spomienky, len tie pekné situácie, ísťna „jedno“ do Hollywoodu, zahrať futbal, blázniť sa na Polemicu, potľapkaťniekoho po pleci...
Je zaujímavé,ako sa menia pozície ľudí vo Vašom „rebríčku obľúbenosti“, či ako to nazvať, akuž s tými ľuďmi nie ste. Tí, s ktorými ste boli každodenne, a považovaliich pre Vás za skutočne dôležitých Vám nechýbajú absolútne, na druhej stranetí, s ktorými ste strávili len pár chvíľ, ale napriek tomu Vám dali svojevšetko či dokonca poskytli strechu nad hlavou ak bolo ťažko, Vám chýbajú viacako ste boli v danej chvíli ochotní pripustiť...
Prečo si človekmálokedy uvedomí dôležitosť vzácnych osôb vo chvíľach, keď má možnosť byť s nimi,a svoj čas radšej venuje niekomu, kto oň v podstate vôbec nestál? Ajv tomto prípade platí, že neskôr je predsa len lepšie ako nikdy...
...no napriektomu verím, že takúto chybu už v budúcnosti nespravím.... :)
