FF Bratislava 2007, po víkende, denník I.

Moje dojmy z filmov sú pre mňa tým najdôležitejším, ale čo je neodškriepiteľné, že sa tu stretáva komunita, ktorú by ste tu nečakali. Je pre mňa príjemné stretnúť ex-kolegov, ktorých som nevidel takmer osem rokov a potom neskôr zistím, že sedím priamo vedľa nich. Stretávam aj súčasných kolegov, o ktorých záujme som ani len netušil. Prehlbuje to naše doterajšie vzťahy. Starostlivo vybraný zoznam filmov, ktoré chcem vidieť, sa začal sobotou zmenšovať. Kvalitné snímky, ktoré jednotlivé krajiny poslali do súťaže o amerických oscarov sú naozaj tým najlepším, čo sa dá u nás vidieť. Nie všetky filmy sa dostanú aj do bežnej slovenskej kino distribúcie, je preto nutné ich vidieť aspoň týmto spôsobom. Najlepšou voľbou je zakúpiť si permanentku, s ktorou vás film môže vyjsť aj na neuveriteľných 35,-Sk. Pri väčšom množstve je to aj menej. Ale poďme k filmom ako takým.Úvodný dánsky film Umenie plakať je o chlapcovi, ktorý je sprievodcom deja a cez jeho „ okuliare“ vnímame jeho rodinu. Všetky jej trápenia a starosti. Niet tam radosti. Allan vníma, ako je jeho otec každým dňom nešťastnejší. Nevie ako mu má pomôcť a nechápe, čo sa okolo neho deje. Každý deň sledujeme ako pomaly plynie život na dánskom vidieku. Režisér zachytáva realitu 70. rokov minulého storočia prostredníctvom detailov osôb, ktoré v ňom vystupujú. Každá postava má svoj jednoznačný charakter. Allan je utiahnutý, jeho matka rezignovala na každodennú rutinu, otec sa stále rovnako utápa vo svojom žiali a dospievajúca dcéra Sanne čaká, kedy môže vypadnúť z domu. Konzervativizmus doby a upätosť tradícií( tie neboli len v Dánsku) spôsobí, že sa Sanne dostane do ústavu pre mentálne postihnutých, odkiaľ niet už návratu. Najkomickejšie pôsobí hypochondrická otcova sestra, ktorá je dôležitou vedľajšou postavou filmu. Jej výstupy sú zábavným spestrením pochmúrnej atmosféry, a dodávajú filmu punc tragikomédie. Určite sú však dôvodom, kvôli ktorému je film hodný videnia.Austrálska snímka Šťastné míle je netradičnou road movie ázijských prisťahovalcov na austrálsky kontinent. Od ich prvých krokov na pevninu, až po vytúžený koniec. Film porovnáva úvodný zápas vietnamských a iránskych emigrantov o prežitie v nehostinnej prírode západnej Austrálie. Medzi riadkami divák pochopí, prečo je kolískou civilizácie práve Irán a Iraq. Práve prisťahovalci z tejto časti sveta sú životaschopnejší ako ich súputnici z Vietnamu. Dokážu sa orientovať v neznámej krajine oveľa rýchlejšie a zdatnejšie ako iní. Snímke opäť nechýbajú vtipné momenty, ktoré vychádzajú priamo zo života a odrážajú hlavne mentalitu vietnamcov. Napríklad ich hromadný príchod k prvej pumpe a ich predstava, že práve ona je ich vytúžený Perth. Islandská detektívka Severné blato bola výborným zavŕšením sobotného večera. Snímka dokázala, prečo americká kinematografia stále čerpá z európskych prameňov( predovšetkým z francúzskych). Spúšťacím mechanizmom príbehu je smrť 5 ročného dievčatka, ktorej diagnostikovali neurofibromatózu a neschopnosť jej otca čeliť tejto strate. Komplikované pátranie po vrahovi je napínavé od začiatku do konca. Odbočka k s súkromiu hlavného vyšetrovateľa je len dodatkom k tomu, ako sa žije na Islande. Vôbec nie je dôležité vysvetľovať zápletku, lebo by to zabralo viac ako pol strany. Ponurá atmosféra Reyjkjavíku a priľahlých dedín a osád, v ktorých sa príbeh odohráva predstavuje ďaľšiu z hlavných postáv príbehu. Kamera často sníma aj vertikálne, predovšetkým močariská, cez ktoré vedú hlavné cesty. Aká je drsná príroda tohto ostrova, takí sú aj jej ľudia a ich konanie. Ani tento príbeh sa nevyhol komickým situáciám, ktoré priamo vyplývali z konania postáv. Napríklad naháňačka hlavného podozrivého, ktorý v istom momente naháňa naopak policajta. Druhý deň sa začal americkou Divokou krásou s Juliane Moore v postave americkej aristokratky a jej rodiny. Príbeh, v ktorom sa matka nezdravo pripúta k synovi, je čistým a jednoznačným a komplikovaný zároveň v citoch všetkých zúčastnených. Synova priateľka neskôr ostáva žiť s jeho otcom, zatiaľ čo syn sa oddáva homosexuálnym vzťahom a jeho matka nakoniec zvedie nielen svojho homosexuálneho pobočníka, ale nakoniec sexuálne uspokojí aj svojho syna. Ten sa v tomto zvláštnom kolotoči nedokáže samostatne a racionálne rozhodovať, čo spôsobí, že zavraždí svoju matku.Snímka sa odohráva v rozpätí asi 20 rokov, ale ako príbeh, tak aj jeho spracovanie má aristokratické rysy. Znamená to, že všetky zábery sú čisté a jasné. Honosné. Všetky farby sú v najvyššom kontraste, čo spôsobuje predovšetkým slnečné počasie, za ktorého film vznikal. Hlavné postavy sú číre a ich pôvod ich predurčuje k istej úrovni chovania. 24 ročný Eddie Redmayne v úlohe Tonyho je výborným spoluhráčom Juliane Moorovej, ktorá svojou hysterickou postavou opäť ašpiruje na nomináciu na Oscara. Či sa jej to podarí týmto, nie príliš komerčným titulom, uvidíme. Každopádne Tony je citovo nevyrovnaným mladíkom, ktorý podlieha všetkým zvodom okolia. Priateľke, priateľovi, matkinej návšteve, ale aj matke samotnej. Jeho finálny čin je len výsledkom absencie normálnych rodičovských citov a pochopiteľným únikom s podobnej situácie. Komická zložka vo filme úplne chýba, ale ak by v nej bola, bola by mimoriadne rušivá. Írska Garáž je prostý a jednoduchý film, rovnako ako jeho hlavný predstaviteľ. Film v anglickom jazyku s anglickými titulkami( čo je obrovská výhoda) je prehliadkou írskeho slangu. Odohráva sa v podobnom duchu ako dánske Umenie plakať, pretože do príbehu sú zakomponované aj reálie vidieka a ich obyvateľov. Príbeh sa sústredí iba na príbeh osamelého a jednoduchého Josieho, ktorý žije svoj život samotára a zamestnanca pumpy. O vtipné momenty nie je núdza a dokonca sú v tomto príbehu aj potrebné. Josieho nápad dať pred predajňu stojan s olejmi pôsobí úsmevne, ale v širších súvislostiach je to smiech cez slzy. Divák pochopí, že aj pri jeho jednoduchej povahe a práci do nej dáva maximum. Jeho duša a charakter je čistá a nič ju nedokáže poškodiť. Podobnosť s Forrestom Gumpom náhodná, i keď sa režisér ním určite inšpiroval. Jeho stereotyp naruší iba 15 ročný brigádnik, ktorý mu pomáha cez víkendové šichty. Spolu pijú pivo a pozerajú porno. To neostane bez následkov a Josie je konfrontovaný políciou. Toto odbočenie má pre neho fatálne následky. Nedokáže sa s takouto situáciou vyrovnať. Záver filmu odkazuje na oveľa slávnejší a depresívnejší film Hodiny, kde Virginia Woolfová končí svoj život samovraždou utopením. Koniec však patrí oslobodenému ťažnému koňovi, čo je jednoznačná symbolika príbehu. Vrcholom víkendu boli 2 dokumenty Pavla Barabáša, o nám neznámej Antarktíde a Vysokých Tatrách. Výborne dramaturgicky sú zachytené predovšetkým naše veľhory. Prečo? Režisér zachytil nielen neskutočné scenérie vrcholov Tatier, krkolomné naháňačky kamzíkov, detské hry svišťov, ale aj boj o život stáda oviec nielen s medveďom, ale aj s vlkmi. Načo však nezabudol je, že do vysokých Tatier patria nielen zvieratá, ale aj ľudia, ktorí žijú v plnohodnotnej symbióze s nimi. Úchvatné scenérie boli aj súčasťou naozaj "neznámej" Antarktídy, ktorú na rozdiel od Tatier málokto z nás zažije na vlastnej koži. Dokument je doplnený originálnym sprievodným slovom. Slová sú k týmto dvom dokumentom skutočne zbytočné, pretože ich musíte jednoducho vidieť. Potom pochopíte, o čom je naozaj život. Bez preháňania a zbytočného patriotizmu sú tieto dve snímky, podľa mňa, už teraz vrcholom tohtoročného festivalu. Vďaka za ne!