Nové Mesto nad Váhom. Mestečko zakliesnené medzi kopcami a riekou, akoby samo nevedelo rozhodnúť, či sa chce šplhať k svetlu, alebo stekať do tieňa. Janko sa tam vracal so sklonenou hlavou, telom stále oslabeným po nemocnici, ale dušou ešte viac doráňanou.
Matka ho vyzdvihla z rehabilitačného centra. Bez objatia, len krátke „No, poď už.“ Mala na sebe plášť zo sivého tvídu a ruky hlboko vreckách, akoby bola každá blízkosť príliš riskantná. V aute to voňalo po čističi na okná a nedofajčenom cigarete. Janko sa díval von z okna, míňal známe obchody, kaderníctvo, ktoré malo stále vo výklade plastovú hlavu z 90. rokov, a starý stánok, kde si kedysi kupoval „Slniečko“.
Keď vošli do domu, v kuchyni čakal otec — pri stole, s novinami rozprestretými doširoka, akoby to bol bastión obrany pred rozhovorom.
— To si ty? — zamrmlal, nezdvihnúc zrak. — Ešte viac si schudol. Čo ti tam dávali?
Matka postavila na sporák hrniec so zemiakmi. Zvuk pokrievky na kovu bol hlasnejší ako akékoľvek slovo.
— Nečakaj, len si sadni. Obed chladne.
Jedli v tichu. Zvuk lyžice narážajúcej na tanier, škripot noža o vidličku. Otec neustále mľaskal, matka klopkala nechtami o dosku stola. Janko sa cítil ako cudzí hosť v múzeu vlastného detstva.
Po obede si otec zapálil cigaretu pri otvorenom okne. Dym sa vlnil vzduchom, akoby sa snažil uniknúť.
— Vraj si mal byť niekto, a skončil si ako... no práve, kto vlastne si, Janko? Lebo určite nie muž. V tých tvojich stužkách a náušniciach, básničkách o chlapcoch a drakoch... Hanba. Tvoj dedo sa v hrobe obracia.
— To, že ty nerozumieš môjmu svetu, neznamená, že neexistuje, — odpovedal Janko pokojne, hoci cítil, ako sa v ňom všetko trasie.
— Svet? To nie je svet, to je nejaká dúhová rozprávka pre deti. Kedysi by ťa za to zavreli, a teraz ešte robíte zo seba obete. Keby si aspoň doštudoval, možno by z teba bol človek.
Matka vošla do kuchyne, utrela si ruky o zásteru.
— Tvoj otec má pravdu. Všetci tu hovorili, že sa to zle skončí. A ty, namiesto aby si počúval, len vzdor, poézia a... tie tvoje "rovnostárske" veci. Namiesto toho, aby si si našiel dievča, prácu a žil ako človek, ty len škandály, noviny a polícia. Teraz tu budeš sedieť a pozerať, ako ostatní pracujú, hej?
Janko chcel niečo povedať, ale vzdal to. Išiel do svojej izby. Všetko vyzeralo tak, akoby sa čas zastavil: plagáty spred rokov, stará lampa s vyblednutým tienidlom, písací stôl, na ktorom ležal zožltnutý zošit zo strednej školy.
Sadol si k oknu. Oprel hlavu o sklo. Na dvore brechal susedov pes na deti hrajúce sa s loptou. Kdesi ďalej bolo počuť motor traktora. V tom tichu, ktoré nebolo pokojom, ale chladom, sa cítil ako zamrznutý úlomok niečoho, čo kedysi bolo životom.
Vytiahol z batohu zbierku — svoju vlastnú. Rukopis. „Noc v Devíne a iné básne.“ Začal si čítať šepotom, ale každé slovo tu znelo ako urážka.
O chvíľu sa dvere pootvorili. Otec.
— Čo tam máš?
— Básne. Moje.
Otec pristúpil, pozrel. Prečítal pol strany. Odsŕkol si.
— "Ústa ako zrkadlo, v ktorom vidím svoju ranu..." — ty by si sa mal radšej objednať k psychiatrovi. Čo to má byť? Poézia? Trápne.
Zatvoril zošit a hodil ho na posteľ.
— Dúfal som, že z toho vyrastieš. Ale vidím, že nie. A my sa tu hanbíme. V obchode o tebe hovoria. Ľudia sa pýtajú. My nevieme, čo im povedať. Takže by bolo lepšie, keby si sa neukazoval. A nechodil v tých tvojich handrách. Toto nie je Bratislava. Tu si ľudia ešte pamätajú, čo znamená byť normálny.
Dvere treskli.
Janko neplakal. Už nebol dieťa. Ale cítil, že niečo v ňom, niečo malé, teplé, čo ešte tlelo — zhaslo.
Neskoro večer vyšiel na dvor. Nad Váhom vial chladný vietor. Janko si vyzul topánky, vošiel na breh. Pozeral na vodu.
Nezapadám sem. Nezapadám tam. Ale predsa som.
Pozrel na oblohu. Nad hlavou mal Orion, ako vždy. Ten istý, čo videl z internátu. Ten istý, čo žiaril nad Bratislavou, keď rozprával rozprávku Eliške.
A vtedy, šepotom, sotva počuteľne, povedal:
— Ešte som neskončil.
Potom sa vrátil do izby. Vzal zošit. A napísal novú báseň. O rieke, ktorá nikdy netečie späť, aj keď svet okolo kričí, že by mala.
Nové Mesto nad Váhom bolo miestom, ktoré na chvíľu zmeravelo, akoby rieka obrátila svoj tok a zastavila celé mesto v mŕtvom bode. Ďaleko od dláždených ulíc a udržiavaných trávnikov tu život plynul inak – pomalým rytmom, ako kvapky dažďa na okne, ktoré nikdy nedosiahli koniec.
Janko si našiel prácu vo výrobnom závode na okraji mesta. Bola to práca, ktorá nevyžadovala žiadne kvalifikácie, žiadnu tvorivosť, len ruky na prácu a trpezlivosť. Ráno vstával, obliekal si pracovné oblečenie, schovával vlasy pod čiapku a zvyšok – seba – sa snažil skryť pred svetom. Zvuky strojov, hluk, pach maziva a ocele sa stali jeho každodennosťou. Osem hodín denne sústredene dvíhal ťažké kovové súčiastky, priťahoval ich k podzostavám a potom ich posúval ďalej na pás. Nepýtal sa, nerozprával, nezasahoval. Po práci ticho. A samota.
Kolegyne a kolegovia z práce sa naňho pozerali zhora. Hoci sa Janko snažil nezvýrazňovať, nedalo sa prehliadnuť jeho odlišnosť. Chlapec v pracovnom overale, s androgýnnymi črtami tváre, tenkými rukami, ktoré sa nehodili k ťažkej práci, nezapadal do vzorcov, ktoré boli pre ostatných prirodzené. Občas počul zlomyseľné poznámky, smiech za chrbtom, otázky typu: „Čo, máme tu nejakého umelca?“ Ale nereagoval. Len mlčal a sústredene si plnil svoju prácu.
Po skončení zmeny Janko nechodil hneď domov. Išiel k rieke. Nechal za sebou mesto, jeho šedivosť, pachy smogu, a vstúpil do zeleného sveta, ktorý mu poskytoval jediné pravé ticho. Les. Rieka. Stromy, ktoré boli ako starí priatelia, a šum vody, ktorý bol preňho najkrajšou hudbou. Tam, na tomto osamelom mieste, mohol byť Janko sám sebou. Mohol písať.
Na kameňoch pri rieke mal vždy zošit. Niekedy písal celé básne, inokedy len pár veršov, ktoré neskôr rozvíjal v hlave, keď sa vracal do prázdneho domu. Každá báseň bola preňho krokom k sebe samému, akoby objavoval nový kúsok seba, ktorý predtým skrýval. Voda tiekla, stromy sa kolísali v rytme vetra a Janko, sám so sebou a s prírodou, zabúdal na všetko – na prácu, na ľudí, na to, čo zanechal vo svojom rodnom dome.
Niekedy sa v týchto chvíľach cítil ako súčasť tohto sveta – akoby nebol človekom, ale zvukom vetra, ako pierko, ktoré vietor nesie k rieke.
Ale jedného popoludnia, keď sa vrátil domov unavený, premrznutý, s drobným, ale radostným úsmevom na tvári, našiel niečo, čo všetko zmenilo. Na stole ležal kôpka papierov – jeho básne. Matka stála v kuchyni, mlčiaca, so skloneným pohľadom.
– Čo to je? – opýtal sa Janko, neisto pristupujúc k stolu.
Matka nezdvihla zrak. S námahou odpovedala:
– To nejaké tvoje papieriky. Postaraj sa o to, našla som to pri upratovaní. To sú nejaké... hlúposti.
Janko vzal papiere do ruky. Všetky boli roztrhané, pozohýbané, niektoré spálené po okrajoch. Medzi nimi ležal jeho rukopis – kúsky básne, ktorú písal v lese, kde stromy spievali a on cítil, akoby kráčal po neznámych hviezdach.
Pochopil. Matka netušila, čo to bolo. Pre ňu to boli len kúsky papiera – obyčajné papiere, ktoré treba odpratať, vyhodiť.
Srdce Janka zmeravelo. V očiach sa mu objavili slzy, ale neplakal. Len tam stál a držal v rukách popol toho, čo miloval. Stratil všetko, čo mal v sebe. A teraz aj to – tie básne, ktoré boli ako iskry v tme – bolo zničené.
Pochopil, že už nezostala žiadna časť jeho samého, ktorá by nebola pošliapaná. Zanechal všetko – školu, mesto, ľudí, svoje sny, a teraz to, čo držal v ruke, bolo len zhluk vyhodených úlomkov. To, čo ho malo zachrániť, už nemalo žiadny význam.
Ale vtedy sa v ňom niečo zlomilo. Niečo v jeho vnútri. A hoci mu bolesť trhala srdce, vedel jedno – nevzdá sa.
Dopadlo to naňho, akoby to bolo nové rozhodnutie – akoby teraz naozaj mal na výber. Mohol prestať písať, mohol sa stať ako všetci. Mohol zabudnúť na básne, na seba, na ten nepodarený pokus. Ale nechcel.
Zobral papiere zo zeme, poskladal ich do kúskov, ktoré ešte dávali zmysel. A potom, akoby pre seba, znovu napísal báseň. Písanú ceruzkou, putujúcu po hrane brehov:
„Nad vodou ticho, v srdci hnev,
ale som. Žijem. Hoci v popole.“
Po tom všetkom zatvoril oči a prisahal si niečo, čo by nikomu nedal: že znovu vybuduje sám seba. Že si znovu postaví svoj priestor. A nič – nikto – nezničí to, čo v ňom ešte môže zostať.
Zanechal dom, zatvoril dvere. Vzal si básne. A vyšiel na kopce, k rieke.
