Na treťom poschodí budovy rektorátu Univerzity Komenského, v kancelárii, ktorá voňala dubovou dyhou a starou mocou, sedel Janko na okraji kresla. Kožené čalúnenie bolo príliš klzké a ticho medzi ním a rektorom príliš husté, akoby sa vznášalo vo vzduchu ako para z čaju, ktorý už dávno vychladol.
Za rektorovým chrbtom sa cez obrovské okná rozprestierala Bratislava v olovenom predpoludňajšom svetle. Na parapete stál vyleštený glóbus, mierne pootočený – Európa vpredu, Slovensko vystavené ako stred sveta. Napravo – fotografia rektora s ministrom školstva. Podanie rúk, umelé úsmevy.
— Pán Doležal, — začal rektor hlasom príliš mäkkým na obsah, ktorý mal nasledovať. — S poľutovaním vám oznamujem, že Disciplinárna rada uznala vaše konanie za nezlučiteľné so študijným poriadkom. Dostali sa k nám hlasy o... nelegálnom využívaní údajov, porušovaní osobnostných práv a, ako to bolo označené, „činnosti presahujúcej stanovy študentskej organizácie“.
Janko mlčal. Slová k nemu neprenikali naplno. Zneli ako cez sklo – skreslene, nelogicky, absurdne.
— Od dnešného dňa ste vyradený zo zoznamu študentov. A tým pádom strácate aj právo na ubytovanie v internáte a účasť v univerzitných štruktúrach. Aj v „Priezore“.
— Na akom základe? — Jankov hlas bol tichý, ale tvrdý ako kameň v dlani. — Aké údaje som vraj použil? Sú nejaké dokumenty? Kto to nahlásil?
Rektor si povzdychol. Prisunul si okuliare a pozrel na Janka s tou zmesou únavy a nadradenosti, ktorú majú len ľudia zvyknutí rozhodovať o osudoch iných.
— Ja nerozhodujem, pán Doležal. Ale viete, niekedy je lepšie... nechať to tak. Venovať sa poézii. Tomu, čo neškodí. Mladý, talentovaný chlapec z provincie... Možno nestojí za to hrať sa s ohňom. Ľudia, s ktorými ste si pohneval, nie sú amatéri.
Na chvíľu zavládlo v kancelárii ticho. Iba hodiny tikali v pozadí ako kroky niečoho neodvratného. Janko neodpovedal. Vstal. Cítil, ako sa v ňom niečo láme – nie náhle, nie dramaticky, ale potichu, hlboko, ako ľad na rieke.
Keď otvoril dvere a vyšiel na chodbu, oslepilo ho svetlo. Chodba rektorátu bola chladná, príliš sterilná. Mramorová podlaha sa leskla a ozveny krokov sa niesli ako šepot zrady.
A vtedy ho zbadal.
Matej.
Stál pri výveske, predstieral, že niečo číta, hoci pohľad mal upretý do podlahy. V ruke držal zvinutý dokument – príliš známy, príliš zjavný. Ich pohľady sa stretli, ale len na okamih. Matej odvrátil zrak. Líca mal začervenané, dych zrýchlený.
Vtom sa z pootvorených dverí ozval rektorov hlas, ktorý Janko nepočul celý, no dosť zreteľne, aby si zapamätal každé slovo:
— …a prosím odkážte Matejovi, že dokument dorazil. Urobili sme, čo bolo treba.
V Jankovi niečo explodovalo. Nie krik, nie slzy. Niečo horšie — mlčanie. Pomalým krokom prešiel popri Matejovi, pozerajúc mu priamo do očí. Tam, kde predtým bolo svetlo a dotyk, teraz zívala prázdnota. Matej neprehovoril. Nezastavil ho. Nezaprel.
Janko vybehol von.
Vzduch v Bratislave bol ostrý, presýtený pachom prachu a benzínu. Električky križovali križovatky ako žlto-červené spomienky na detstvo. Janko kráčal bez cieľa — cez Obchodnú, vystupoval na Slavín, potom smerom k mostu SNP. Míňal ľudí, ktorých nepoznal. Tvárami zlepení z každodennosti, z telefónov, z rozhovorov o ničom. Každý krok bol ťažký, akoby mu nohy zarastali do dlažby.
V hlave mu duneli myšlienky. Návrat do Nového Mesta nad Váhom. K matke, ktorá sa asi nespýta, len sa pozrie. K otcovi, ktorý nikdy nepochopil básne. K úzkym uliciam, kde večer počuť len štekot psov a šum rieky.
A predsa tu mal život. Mal zmysel. Mal boj.
A mal Mateja.
Zastavil sa na nábreží. Dunaj tiekol ako vždy — ľahostajný, hlboký, temný. Janko si sadol na lavičku. Vrecko bundy ukrývalo papierik — nedokončenú báseň, písanú ešte predchádzajúcu noc.
„Tvoje boky sú čiarkou...“
Zgniavil ju a hodil do rieky. Nezistil, či odplávala.
Bratislava v jeho očiach vyhasla. Akoby mesto, ktoré ho tak dlho kŕmilo nádejou, mu teraz zabuchlo dvere. Ale vedel, že sa nevráti domov. Nie ešte. Nie takto.
Lebo aj keď mu spálili krídla — oheň vnútri stále tleje.
---
Bratislava sa zdala byť sivá a lepkavá od dažďa, ktorý len jemne mrholil, ale neprestával — akoby mesto plakalo spolu s ním. Janko kráčal bez cieľa, míňajúc známe ulice, ktoré sa dnes zdali byť nepriateľské a cudzie. Obrubníky sa naťahovali ako v krivom zrkadle, svetlá áut sa odrážali v kalužiach ako prázdne pohľady a každý okoloidúci vyzeral ako podozrivý svedok.
Srdce mu bilo rýchlo, nerovnomerne — nielen od zlosti, ale od bolesti, ktorá ho roztrhávala zvnútra. V hlave mu zneli slová rektora ako zaseknutá platňa: „to nie je obvinenie, pán Janko, je to starosť o povesť univerzity…” — starosť? A kto sa postará o neho?
Zaťal päste, nechty sa mu zabárali do kože. Pomstím sa, opakoval si v duchu. Rektorovi. Politikom. Vasiľovi Krížovi. Systému. Matejovi. Áno, dokonca aj Matejovi — jeho teplo, ktoré ešte nedávno upokojovalo, dnes pálilo ako soľ v otvorenej rane.
Ako mu to mohol urobiť? Ako sa mu mohol pozerať do očí, dotýkať sa ho tak, akoby všetko bola pravda, a potom… potom sedieť s rektorom v tej istej miestnosti a mlčať? Alebo — preboha — hovoriť?
V istom momente si Janko sadol na lavičku pri Kamennom námestí. Mikina bola premoknutá, mokré vlasy sa mu lepili na spánky. Začal plakať — najprv potichu, potom nahlas, bez ohľadu na ľudí. Hlasy v hlave mu nedávali pokoj:
Čo teraz? vrátiš sa do Nového Mesta nad Váhom, áno? k otcovi, ktorý sa ti nepozrie do očí? K susedom, ktorí sa ti smejú poza chrbát?
Vstal, kráčal ďalej. Krok za krokom, akoby utekal pred nevyhnutným. Prešiel Most SNP, potom zablúdil k pomníku Štefánika, hľadiac na tvár hrdinu, ktorý sa zdal byť z kameňa nielen doslovne. Janko už necítil telo. Celá jeho bytosť bola jedno veľké sklamanie, zrazenina nesplnených snov, popol.
Keď zabočil do tmavej bočnej uličky neďaleko Starého divadla, začul kroky za sebou. Reflexívne zrýchlil, ale nepomohlo to.
— Hej, ty, princeznička — zaznel hlas plný odporu.
Obzrel sa. Dvaja muži — kapucne, športové mikiny, drsné tváre. Typické. Jedného poznal z videnia — bol na jednom z protestov ako „náhodný okoloidúci“, ktorý fotil.
— Čo čumíš, buzerant? — druhý ho chytil za rameno. — Myslel si, že keď sa vyreveš u novinárov, niečo tým dosiahneš?
Janko sa pokúsil vytrhnúť, ale úder do brucha bol rýchly a presný. Vzduch mu unikol z pľúc.
— GazMost nie je tvoja vec, rozumieš? — zasyčal jeden z útočníkov, stíšene. — Prestaň s tým, lebo bude horšie.
Druhý ho strčil o stenu budovy. Janko sa zosunul, snažiac sa udržať rovnováhu. V očiach mu zaiskrilo, svetlá sa rozmazali do šmúh. Ústa mal plné krvi.
— Máš šťastie, že ešte dýchaš — zavrčal jeden z nich a odpľul si vedľa.
Potom prišla tma.
Niekto kričal, ale hlas znel, akoby prichádzal spod vody. Svet sa točil, čas sa zastavil. Videlo sa mu len zahmlené svetlá a záblesky, akoby sa díval do kaleidoskopu.
Syréna. Niekto sa dotýkal jeho tváre. „Počuješ ma? Haló? Janko?”
Pokúsil sa odpovedať, ale jazyk mal ako z vaty. Iba jedna veta mu krúžila v hlave, nie ako myšlienka, ale ako mantra, zaklínadlo, kliatba:
Nie som už odnikiaľ. A nie som nikto. Ale oni o mne ešte budú počuť.
Potom všetko zhaslo.
