Blčiace plamene táborového ohňa vrhali dlhé, tancujúce tiene na staré borovice obklopujúce čistinu. Nočný vzduch Tatier bol svieži a ostrý, naplnený vôňou živice a vzdialeným šumom horského potoka. Juraj, statný muž so strhanou tvárou poznačenou vráskami, sedel blízko ohňa, jeho črty osvetľoval oranžový svit plameňov. Jeho tmavé oči, ukryté pod zachmúreným čelom, odrážali tanec ohňa, no myšlienkami bol ďaleko od tohto pominuteľného tepla.
Juraj bol zbojník, známy a obávaný v nezkrotných končinách Tatier. Roky viedol svoju družinu cez strmé, nedostupné vrchy, prepadával bohatých, delil korisť s chudobnými a žil podľa kódexu rovnako starého ako samotné hory. Ale tej noci bol sám a ťarcha spomienok ho tlačila ako monumentálne vrcholky, ktoré ho obklopovali.
Prešiel tieto hory takmer celý svoj život, cítil ich ľadový vietor a počúval ich ticho, také staré ako čas. Tatry pre neho neboli len útočiskom – boli jeho súčasťou. Pamätal si každý hrebeň, každé údolie, každú skrytú cestičku a jaskyňu. Hory boli svedkami jeho triumfov aj chvíľ zúfalstva.
Myšlienkami sa vrátil k svojmu poslednému prepadu, tomu, ktorý spečatil jeho osud. Napadli karavánu patriacu bohatému obchodníkovi z Viedne, plnú hodvábu, korenia a zlata. Príliš lákavá korisť, aby ju ignoroval, aj napriek obrovskému riziku. Útok najprv prebiehal hladko – jeho muži rýchlo premohli stráže a korisť patrila im. Ale obchodník, vplyvný muž, mal mocné spojenia.
Juraj pohrabal v ohni prútikom, uvoľňujúc iskry, ktoré na okamih zažiarili, aby potom potichu vyhasli v žiare uhlíkov. V ušiach mu stále znela ozvena zrážky, rinčanie zbraní, výkriky jeho mužov umierajúcich pod údermi cisárskych vojakov. Prepad bol brutálny a rýchly. Cisárski vojaci, dobre vyzbrojení a disciplinovaní, ich obkľúčili v úzkom priechode, bez možnosti úniku.
Zaťal zuby pri spomienke na túto stále pálčivú porážku. Pohľad na svojich druhov, ako jeden po druhom padajú, ich krv farbiaca sneh, ho stále prenasledoval v myšlienkach. Bojoval zo všetkých síl, mávajúc valaškou v smrtonosných oblúkoch, no nestačilo to. Nakoniec bol jediný, komu sa podarilo utiecť, prešmyknúc sa do hôr pod rúškom noci.
Ale aj vtedy vedel, že to je len odklad nevyhnutného. Habsburgovci neodpúšťali a nezabúdali. Hnev cisára bol ako búrka, ktorej žiadny človek nemohol uniknúť, ani v týchto divokých, neskrotných krajinách.
Juraj si povzdychol a ten zvuk splynul s praskaním ohňa. Samota hôr, kedysi jeho najväčšia útecha, sa teraz zdala byť drvivou ťarchou. Prežil, ale na čo? Aby strávil zvyšok dní ako lovená zver, vždy obzerajúc sa za seba? Alebo zomrel sám v týchto horách, ďaleko od tepla domova, od smiechu druhov?
Juraj zatvoril oči, nechal sa obklopiť zvukmi lesa. Vietor šepkal medzi stromami, nesúc so sebou vôňu zeme a živice. Niekde v diaľke zahúkala sova, jej smutný krik sa rozliehal nocou. Na chvíľu mohol takmer predstierať, že všetko je ako kedysi, že jeho družina je stále tam, niekde v tme, bdejúc, pripravená zasiahnuť proti svetu.
Ale bol sám a ticho noci mu pripomínalo túto pravdu.
„Ako sa to stalo?“ zašepkal si, jeho hlas sotva počuteľný. „Toľko rokov… toľko krvi… načo? Aby som skončil tu, so zimou a tmou ako jedinými spoločníkmi?“
Otvoriac oči, uprel pohľad na blikajúce plamene.
„Možno to tak malo byť. Posledný boj… posledný tanec... ale nemyslel som si, že to bude takto vyzerať.“
Praskot vetvičiek v temnote Juraja vytrhol z jeho myšlienok. Jeho ruka instinctívne siahla po valaške, tej dlhej sekere, ktorá mu bola verným spoločníkom počas mnohých bojov. Zaostril zrak, hľadiac do temnoty za kruhom svetla vrhaného ohňom, jeho zmysly boli napäté, telo pripravené konať. Tiene tancovali medzi stromami, pohybované svetlom plameňov, ale niečo viac sa skrývalo v lesnej húštine.
Ticho zavládlo na čistine. Obyčajné nočné zvuky – zvieratá a hmyz – zrazu zmizli. Juraj vedel, čo to znamená. Už nebol sám.
Pomaly vstal, prižmúril oči a pozorne načúval. Šum lístia a vetiev sa stával čoraz zreteľnejší, čoraz bližší, až napokon začul charakteristický zvuk ťažkých čižiem drvivo kráčajúcich po lesnom podraste. Našli ho.
Juraj pevnejšie stisol rukoväť valašky, druhou rukou siahol po svojom starom kresadlovom pištoli. Zbraň, chladná v dlani, mu pripomínala nespočetné boje, ktoré po jeho boku prežila. S presnými a pokojnými pohybmi skontroloval prach, hoci jeho srdce bilo ako splašené.
Z tmy sa začali vynárať postavy – vojaci s vytasenými šabľami, ich tmavé uniformy vyzerali ešte hrozivejšie v svetle ohňa. Rozostavili sa do kruhu, obklopujúc ho, ich tváre boli tvrdé a nemilosrdné. Bolo ich päť – dosť na to, aby zneškodnili jediného človeka, aj takého, ako bol Juraj, ostrieľaného v boji.
Na chvíľu sa svet akoby zastavil. Jediným zvukom bolo praskanie ohňa a jemný šelest stúpajúcich iskier. Juraj sa pozrel priamo do očí veliteľovi – vysokému mužovi s jazvou cez líce. Jeho pohľad bol chladný ako oceľ meča, ktorý držal.
„Juraj, zbojník,“ prehovoril vojak hlbokým, nízkym hlasom. „Tvoja hodina prišla. Vzdaj sa a zabezpečíme ti rýchlu smrť.“
Juraj sa mierne usmial, unaveným, ale hrdým úsmevom.
„Nikdy som nebol ten, čo sa vzdáva,“ odpovedal, jeho hlas bol naplnený výzvou. „Ak mám zomrieť, tak za svojich podmienok, so zbraňou v ruke a tvárou k nepriateľovi.“
Vojak prikývol, akoby ani nečakal inú odpoveď.
„Nech je teda tak.“
V jednej chvíli sa čistinka ponorila do chaosu. Juraj sa pohyboval s rýchlosťou a presnosťou človeka, ktorý strávil život na ostrí šable. Vystrel z pištole, výbuch čierneho prachu rozjasnil noc na zlomok sekundy a jeden z vojakov padol, chytajúc sa za hruď. Ostatní sa na neho vrhli, ich šable sa leskli v svetle ohňa.
Juraj máchol valaškou, ťažká čepeľ rezala vzduch s vražednou silou. Pohyboval sa ako tanečník, každý krok, každý úder bol dokonale zladený s rytmom boja, ktorý poznal naspamäť. Avšak vojaci boli dobre vycvičení, disciplinovaní a nemilosrdní. Tlačili naňho, nútili ho ustupovať smerom k ohňu.
Pri boji Jurajovi hlavou prebiehali myšlienky o živote, ktorý viedol, o rozhodnutiach, ktoré urobil. Myslel na svojich druhov, teraz už mŕtvych, ktorých smiech a priateľstvo nahradilo ticho. Myslel na hory, milované Tatry, v ktorých sa cítil naozaj nažive, kde formoval svoje vlastné osudy. Myslel aj na ľudí, ktorí prešli jeho životom – priateľov, nepriateľov, všetkých, ktorí teraz patrili minulosti.
Na moment sa svet skladal výlučne z ohňa a ocele. Juraj pocítil pálivú bolesť, keď mu ostrie zasiahlo rameno, no nezachvel sa. Odpovedal úderom a jeho valaška sa zaryla do boku ďalšieho vojaka, ktorý s výkrikom padol na zem.
Ale to nestačilo. Vojakov bolo priveľa, boli príliš dobre vyzbrojení. Utvárali okolo neho kruh, ich šable vytvárali múr, ktorý sa nedal preraziť. Juraj bojoval so zúrivosťou človeka uvedomujúceho si svoj koniec, no jeho sily slabli a rany si vyberali svoju daň.
Napokon jedno z čepelí našlo cestu cez jeho obranu a hlboko sa mu zarylo do boku. Juraj sa zachytil, bolesť sa rozšírila jeho telom ako oheň, no neprestal bojovať. Ďalší úder ho zasiahol do nohy a on padol na kolená, ťažko dýchajúc, keď z neho pomaly unikal život.
Veliteľ, ten s jazvou, pristúpil bližšie, s mečom zdvihnutým, pripravený zasadiť posledný úder. Juraj naňho zdvihol zrak, krv mu stekala z kútika úst, no v jeho očiach stále horel oheň vzdoru.
Vojak na krátky okamih zaváhal, azda z rešpektu voči mužovi, ktorý bojoval s takou odvahou a takým odhodlaním. No okamih pominul a on sklonil svoju šabľu, čím ukončil Jurajov tanec.
Jurajov svet pohasol v praskote dohasínajúcich plameňov.
Oheň stále jemne praskal, plamene pomaly ustávali vo svojom tanci, zatiaľ čo vojaci stáli okolo nehybného tela zbojníka. Hory, nemí svedkovia tohto boja, sa týčili v temnote, ľahostajné k preliatej krvi na ich úbočiach.
Juraj, jediný preživší zo svojej družiny, vykonal svoj posledný tanec v tieni Tatier. Ak na neho mal zabudnúť príbeh, hory – tie si ho budú pamätať.
Vojaci, splniac svoju misiu, opustili čistinku, nechávajúc za sebou ticho hôr a tlejúce zvyšky ohniska. Noc, čoraz hlbšia, zahalila všetko pokojnou tmou, zatiaľ čo kdesi vysoko, na štítoch, ľadový vietor svišťal medzi hrebeňmi, nesúc so sebou dušu zbojníka, ktorý sa navždy spojil s horami, ktoré tak veľmi miloval.
