16. marca 2024, Košice, biskupská rezidencia
Ťažké drevené dvere biskupskej rezidencie sa týčili pred ním a vrhali dlhé tiene na zanikajúce popoludňajšie svetlo. Otec Anton, muž vo svojich štyridsiatych rokoch s prešedivenými vlasmi a niekdajšou atletickou postavou zjemnenou rokmi zhovievavosti, váhal, kým vstúpil. Jeho kňazské rúcho, mierne pokrčené po ceste, viselo voľne na jeho širokých pleciach a napriek jeho najväčšiemu úsiliu zakryť to, sa na ňom stále vznášal slabý zápach alkoholu. Jeho tvár, poznačená únavou zo života, ktorý bol ďaleko od toho, o čom kedysi sníval, prezrádzala jeho úzkosť. Náhle predvolanie od biskupa ho prekvapilo a Anton sa obával najhoršieho.
Keď čakal v studenej, tlmene osvetlenej predsieni, Antonove myšlienky sa vrátili späť do jeho detstva v malej poľskej dedinke pri hranici. Vyrastal v zbožnej katolíckej rodine, kde boli nedele posvätné a kostol bol stredobodom ich života. Jeho rodičia, skromní a hlboko veriaci, vždy zdôrazňovali význam viery. Boli nadšení, keď mladý Anton, hrdosť ich rodiny, sa stal oddaným miništrantom a neskôr oznámil svoj úmysel vstúpiť do seminára.
Roky v seminári boli obdobím rastu, ale aj sklamania. Anton vstúpil s najčistejšími úmyslami, ale rýchlo si uvedomil, že život kňaza nie je tak idylický, ako si predstavoval. Prísna disciplína, nekonečné rituály a pokrytectvo, ktoré vnímal u niektorých svojich nadriadených, ho začali unavovať. Keď bol vysvätený, pochybnosti už začali hniť.
Jeho prvé poverenie, malá farnosť na poľskom vidieku, bolo miestom, kde sa jeho viera naozaj začala rúcať. Bolo to tam, uprostred jednotvárnosti farského života, kde stretol ju — miestnu krásku, ktorej pôvab bolo nemožné odolať. Nasledoval vášnivý, ale odsúdený vzťah, ktorý sa skončil škandálom, keď ich spolu objavil jej manžel. Cirkevná hierarchia, túžiaca vyhnúť sa verejnej hanbe, rýchlo presunula Antona na Slovensko v nádeji, že vzdialenosť škandál pochová.
Počas ďalších pätnástich rokov sa Anton presúval z farnosti do farnosti, každé poverenie bolo novým začiatkom, ktorý ho stále viac vzďaľoval od ideálov, ktoré kedysi zastával. Časom sa jeho cynizmus prehĺbil a jeho viera sa znížila na jednoduchú pretvárku. Stal sa zručným v navigácii cirkevnej byrokracie, premeniac svoje farnosti na výnosné podniky a pohodlne si privlastňujúc podiel na daroch. Bez ľútosti sa oddával práve tým nerestiam, proti ktorým kázal — alkohol, hazard, ženy.
Ale to, čo sa stalo pred dvoma mesiacmi, ním skutočne otriaslo. Anton sa vracal domov z nočnej kartovej hry, pod vplyvom alkoholu, keď stratil kontrolu nad autom a zrazil starého muža, ktorý prechádzal ulicou. Muž prežil, zázračne, ale udalosť takmer rozbila krehký dojem, že Anton má svoj život pod kontrolou. Táto takmer katastrofa ho vystrašila a prisahal si, že už nikdy nebude šoférovať, ale vina v ňom zostávala, živila jeho pocit blížiacej sa skazy.
Teraz, keď čakal na to, že ho zavolajú k biskupovi, Anton mohol iba predpokladať, že jeho čas sa konečne naplnil. Predstavoval si to najhoršie — že bude zbavený kňazského rúcha a vyhnaný z cirkvi v hanbe. Prešiel si rukou po tvári, cítiac drsnú strnulosť, ktorú niekoľko dní neoholil, a ťažko si povzdychol.
„Otec Anton,“ ozval sa hlas a prerušil ťaživé ticho. Vo dverách sa objavil mladý kňaz s neutrálnym výrazom. „Jeho excelencia vás teraz prijme.“
Anton vstal, jeho nohy boli ako z olova, keď nasledoval mladého kňaza po dlhej, ozdobenej chodbe. Vznešenosť biskupskej rezidencie s vysokými stropmi a stenami plnými portrétov svätcov so zbožnými tvárami len prehĺbila Antonov pocit strachu. Mladý kňaz ho zaviedol k veľkým dreveným dverám, prepracovane vyrezávaným s náboženskými symbolmi, jemne zaklopal a otvoril dvere, gestom naznačil Antonovi, aby vstúpil.
Biskupova kancelária bola priestranná, s vysokými oknami, cez ktoré prenikalo zapadajúce svetlo dňa a vrhalo teplý lesk na leštený drevený nábytok. Za veľkým stolom sedel biskup Jozef, muž v šesťdesiatych rokoch s láskavou tvárou a ostrými modrými očami, ktoré nič neprehliadli. Napriek svojmu veku mal biskup energiu, akoby ho váha jeho úradu skôr povzbudzovala, než zaťažovala.
„Otec Anton,“ privítal ho biskup Jozef s úsmevom, postavil sa zo stoličky a podal mu ruku. „Prosím, poďte, sadnite si.“
Anton váhal, prekvapený biskupovým prístupom. Toto nebol chladný, odsudzujúci muž, ktorého sa obával. Usadil sa na ponúknuté miesto, stále opatrný, no o niečo pokojnejší.
„Ďakujem, vaša excelencia,“ odpovedal Anton, jeho hlas neprezrádzal vnútorné búrky. Očami prešiel po miestnosti — veľké police plné náboženských textov, na stene visel kríž a na malom stolíku na boku bola karafa s vínom a dva poháre.
Biskup Jozef sa vrátil na svoju stoličku a prekrížil ruky na stole. Na chvíľu sa na Antona pozrel s takmer otcovským výrazom. „Počul som o vás veľa, otec Anton,“ začal miernym tónom. „Slúžili ste cirkvi mnoho rokov, za ťažkých okolností.“
Anton sa mierne napäl, nevediac, kam to vedie. „Snažil som sa, vaša excelencia,“ odpovedal opatrne.
Biskup prikývol, jeho úsmev nezmizol. „Práve preto som chcel s vami hovoriť osobne. Vaše meno sa nedávno dostalo k samotnému primátovi.“
Toto odhalenie Antona šokovalo. Primát? Aký dôvod by mohol mať tak vysoký cirkevný hodnostár, aby si ho všimol, najmä po jeho nedávnych prešľapoch?
„Môžem sa opýtať, prečo?“ Anton sa odvážil, nedokázal skryť svoju zvedavosť.
Biskup sa ticho zasmial. „Zdá sa, že vaše talenty nezostali bez povšimnutia. Vaša schopnosť spravovať svoje farnosti, zvyšovať dary a udržiavať prosperujúce spoločenstvo mnohých v cirkvi veľmi zaujala. Podľa našich záznamov vaša farnosť pravidelne prináša najvyššie dary v regióne.“
Anton mrkol, ohromený týmito slovami. Nikdy by si nepredstavoval, že jeho cynické využívanie veriacich bude považované za cnosť. Bojoval o správne slová, jeho myseľ vírila.
„Vaša Excelencia, musím sa priznať... mal som pochybnosti,“ začal Anton a jeho hlas sa zachvel. „Už nejaký čas bojujem so svojou vierou. Neviem, či som hodný zodpovednosti, o ktorej hovoríte.“
Biskup Jozef sa pousmial s porozumením. „Otče Anton, pochybnosti sú prirodzenou súčasťou našej cesty. Aj tí najsilnejší medzi nami majú chvíle slabosti. Dôležité je, že ste napriek týmto pochybnostiam verne slúžili cirkvi. To je znak skutočnej sily.“
Anton prehltol a slová biskupa naňho pôsobili ako balzam, hoci cítil záchvev viny, keď si uvedomil pravdu. Nebol silný; bol cynický, využívajúci svoju pozíciu na osobný prospech. A predsa ho za to tu chválili.
Biskup Jozef pokračoval a jeho tón nabral formálnejší charakter. „Primas sa rozhodol vymenovať vás za novú hlavu jednej z našich najdôležitejších farností v Bratislave — Baziliky sv. Michala. Je to prestížna pozícia a veríme, že ste pre ňu tým správnym človekom.“
Antonovi zabehlo srdce. Bazilika sv. Michala bola jednou z najvýznamnejších a najbohatších farností v celom Slovensku, miesto veľkého vplyvu a moci v rámci cirkvi. Bolo to povýšenie nad všetky jeho očakávania, obzvlášť vzhľadom na jeho nedávne prehrešky.
„Ale, Vaša Excelencia... určite sú iní, ktorí si to zaslúžia viac,“ zakoktal Anton, snažiac sa zakryť svoje prekvapenie. „Ja... ja už ani neverím v Boha.“
Slová mu vyleteli skôr, než ich stihol zastaviť, a okamžite to oľutoval. Srdce mu bilo ako zvon, očakávajúc reakciu biskupa.
Na Antonovo prekvapenie sa biskup Jozef len zasmial. „Otče Anton, všetci máme chvíle pochybností. Aj svätci niekedy spochybňovali svoju vieru. Dôležité je, že ste prejavili pozoruhodné schopnosti pri riadení farností a spájaní komunity. To je to, na čom záleží najviac.“
Anton tam sedel, otrasený nečakaným zvratom udalostí. Biskupov úsmev neochabol, a Anton si uvedomil, že cirkev bola svojím spôsobom rovnako cynická, ako sa stal on sám. Nebolo to o viere – bolo to o moci, vplyve a schopnosti generovať bohatstvo. Toto poznanie v ňom vyvolalo pocit úľavy, ale aj hlbokej dezilúzie.
„Ďakujem vám, Vaša Excelencia,“ povedal napokon Anton, jeho hlas sa postupne stabilizoval. „Je mi cťou, že mi vy a primas dôverujete.“
Biskup Jozef súhlasne prikývol. „Ráno nastúpite na vlak do Bratislavy. Všetko je pre váš príchod pripravené. Nemám pochybnosti, že Bazilike sv. Michala prinesiete veľký úspech.“
Stretnutie sa skončilo formálnosťami, Anton sa opäť uklonil a poďakoval biskupovi, než sa vydal na cestu von z veľkolepej kancelárie. Keď kráčal dlhou chodbou späť, jeho myseľ bola zmietaná protichodnými pocitmi. Prišiel sem očakávajúc odsúdenie, možno dokonca vylúčenie z cirkvi. Namiesto toho bol odmenený, povýšený na miesto veľkej moci a vplyvu.
Keď vyšiel do chladného večerného vzduchu, Anton si zapálil cigaretu, jeho ruky sa mierne triasli. Irónia celej situácie bola takmer neznesiteľná. Roky strácal vieru, ktorú kedysi draho držal, a predsa bol povýšený na jednu z najprestížnejších pozícií v cirkvi.
Vydýchol dlhý oblak dymu a sledoval, ako sa rozplynul v súmraku. Váha situácie naňho doliehala, no zároveň pociťoval zvláštny pocit oslobodenia. Ak samotná cirkev mohla privierať oči nad jeho hriechmi, možno už nebolo potrebné cítiť vinu. Mohol pokračovať tak, ako doteraz, možno dokonca odvážnejšie, keďže mal podporu biskupa a primasa.
Keď sa vzdialil od biskupovej rezidencie a zamieril k malému bytu, kde strávi poslednú noc v Košiciach, Antonova myseľ už smerovala k novému životu v Bratislave. Bohatstvo, vplyv, moc — to všetko mohlo byť jeho. Naďalej by hral rolu verného pastiera, ale za zatvorenými dverami by si doprial všetky radosti a neresti, po ktorých túžil.
Zajtra nastúpi na vlak do Bratislavy, aby otvoril novú kapitolu svojho života. A ak neexistuje žiadny Boh, ktorý by ho súdil, načo by sa ešte mal trápiť?
Anton zahodil ohorok na dlažbu a zašliapol ho opätkom, na tvári mu pohrával krivý úsmev. Po prvýkrát za dlhú dobu pocítil niečo ako spokojnosť.
